Durian zapáchavý alebo durian cibetkový (Durio zibethinus) je vždyzelený tropický strom so žltými obojpohlavnými kvetmi z čeľade slezovité (Malvaceae) pochádzajúci z Malajzie. V súčasnej dobe sa pestuje hlavne v Juhovýchodnej Ázii (Malajzia, Indonézia, Indočína) pre ovocie, v menšej miere sa používa ako zelenina. Durian sa vyznačuje kauliflóriou, kedy kvety vyrastajú priamo na vetvách a kmeňoch. Kvitne od marca do apríla, dozrieva 3-4 mesiace po odkvitnutí. Plodom je sivozelená pukavá kapsula s piatimi švami. Má ježkovitý vzhľad a váhu môže mať až 5 kg. Miešok plodu sa podáva surový, alebo sa pripravuje s ryžou v pokrme zvanom „lempog“. Semená sa jedia upražené.
Durian cibetkový je pôvodom z Malajzie. V Juhovýchodnej Ázii je známy a konzumovaný už od prehistorických čias, ale západnému svetu je známy okolo 600 rokov. Prvou známou európskou zmienkou o duriane je záznam Niccolò Da Contiho, ktorý cestoval do Juhovýchodnej Ázie v 15. storočí. Portugalský lekár Garcia de Orta opísal durian vo zväzku Colóquios dos simples e drogas da India, vydanom v roku 1564. Durian bol prvýkrát v 16. storočí privezený Portugalcami na Cejlón. V roku 1741 bol publikovaný herbár Amboinense, nemeckým botanikom Georgom Eberhardom Rumpfom, ktorý obsahoval najpresnejší a najdetailnejší opis durianu za celé storočie. Rod Durio má kompletné taxonomické zaradenie, ktoré však od čias Rumpfa prešlo niekoľkými úpravami. Počas skorých štádií jeho taxonomického štúdia totiž dochádzalo k zámenám s Annona muricata, tiež známou pod názvom Guanaban, pretože obidve rastliny plodia zelené ostnaté plody. Zaujímavosťou je, že malajzijské meno pre Annona muricata je Durian Belanda, čo v preklade znamená durian holandský. V 18. storočí uvažoval Johann Anton Weinmann o zaradenie durianu do rodu gaštan a to z toho dôvodu, že jeho plody sú podobné plodom pagaštanu konského.
Jedná sa o tropický druh, ktorý sa v súčasnosti pestuje hlavne v juhovýchodnej Ázii (Malajzia, Indonézia, Indočína, Filipíny), v Papue-Novej Guinei rastie len výnimočne. Vyskytuje sa aj v Amerike, ale iba v botanických záhradách (prvé sadenice boli poslané z Kráľovskej botanickej záhrady v Británii do záhrady Auguste Saint-Arroman of Dominica v roku 1884). [1] Väčšinou je pestovaný, zriedka rastie divo a komerčne sa pestuje zhruba od polovice 20. storočia. Jedná sa o druh lokálneho významu.
Je to vždyzelený strom dorastajúci do výšky 20-40 m, so stredne hustou, zaoblenou korunou. Kmeň je bez ostňov, s priemerom do 1 m. Vonkajšia borka je šupinatá, zafarbená do hneda, až do hnedo-fialova. Vnútorná borka je červenkastá, až karmínová. Na priečnom reze kmeňom sa postupne striedajú farby od takmer bieleho dreva, až po temne hnedé lyko. Borka a drevo slabo zapáchajú a nevylučujú žiadny sekrét.[2] Listy sú striedavé, vajcovité a lesklé. Listová čepeľ je okolo 18 cm dlhá, 6-9 cm široká a jej hrúbka sa pohybuje medzi 0,4-0,5 mm. Na spodnej strane listov sa nachádzajú hnedasté trichomy o priemere do 0,5 mm.[3] Obojpohlavné žlté kvety sú umiestnené v kvetenstvách na dlhých stopkách, vyrastajú vo zväzkoch po 3 - 10 priamo zo silnejších vetví alebo kmeňa a objavujú sa až po siedmom roku života. Zvyčajne sa nachádzajú vo výške 8 m nad zemským povrchom a vyššie.[4] Tyčiniek je značný počet a sú na spodnej strane zrastené v 5 zväzkov. V priebehu kvitnutia páchnu. Spôsob opelenia nie je ešte úplne prebádaný, má sa však za to, že opelenie vykonávajú včely a netopiere. Z jedného kvetenstva dozrieva až 5 plodov. Plodom je sivozelená pukavá kapsula veľkosti 25x10 cm s 5 švami, tvrdým oplodím a hustými ostňami kužeľovitého tvaru, vďaka ktorým vyzerá ako stredoveká vojnová zbraň. Môže vážiť 2-5 kg. Nezrelé plody sú zelené, dozrievaním však žltnú, až hnednú.[5] Strom plodí 1-2 krát do roka. Žltozelená, mäsitá dužina obsahuje 2-6 svetlo hnedých semien.
Durian sa pestuje predovšetkým ako ovocný strom, vo svojej domovine je veľmi cenený. V prvom rade sa využíva za surova žltobiely miešok obsahujúci až 18% sacharidov[6] hlavne v podobe škrobu. Ďalej sa konzumuje nakvasenom miešku zapečený v ryži nazývaný práve v juhovýchodnej Ázii „lempog“. Veľmi populárna je aj jeho konzumácia v podobe zmrzliny, ktorá sa vyrába zmiešaním durianového pyré, spolu so smotanou, jogurtom, medom v pomere 1:1 a dochucuje sa vanilkovou esenciou. Ďalej sa využíva na výrobu džemu alebo šťavy, ktorá sa pije s kokosovým mliekom. Jedia sa tiež pražené semená. Dužina sa tiež niekedy konzumuje ako zelenina. Pripisujú sa jej afrodiziakálne účinky. V dužine sú tiež obsiahnuté alkaloidy, ktoré reagujú s alkoholom a konzumácia alkoholu vzápätí po zjedení durianu navodzuje pocit choroby.[7] Drevo durianu je mäkké, sušením sa zmršťuje a rýchlo podlieha rozkladu. Z tohto dôvodu sa takmer nevyužíva.
Napriek faktu, že chuť a zápach sú veľmi individuálne vnemy, väčšina ľudí sa zhodne na tom, že durian veľmi silno zapácha. Tento zápach je ťažko definovateľný, najčastejšie je však prirovnávaný ku zhnitej cibuli, cesnaku, výkalom, limburskému syru[8] (belgická obdoba Romadur) alebo zápachu prezretej gorgonzoly vo vyhriatej miestnosti. V Singapure je s ním dokonca zakázané vstupovať do prostriedkov verejnej dopravy a na trhoviskách zvyčajne nepotrebuje reklamu, pretože sa o jeho prítomnosti vie v širokom okolí, čo čiastočne tvorí atmosféru ázijského trhu. Chuť durianu prirovnáva k vanilkovému krému, pretiahmutému kanalizačnou rúrou. Konzistenciou sa plod podobá riedkemu pudingu, alebo krému. Chuť je sladká, jemná a príťažlivá,[5] vzdialene môže pripomínať banán, vanilkový puding alebo krém z jedlých gaštanov. Durian je možné si zamilovať alebo ho nenávidieť, ale má štatút ovocie, kvôli ktorému sa oplatí cestovať na Východ.
Durianu vyhovujú predovšetkým vlhké rovníkové trópy, ktoré sú mu domovom. Rastie do výšky 800 m n. m. Teplota by nemala klesnúť pod 15°C, dobre rastie najmä pri teplote 24-26°C. Priemerné ročné zrážky v oblasti by mali byť 2000-4000 mm. Rastie hlavne na hlbokých, ťažších pôdach.
Pestuje sa za podobných stanovištných podmienok ako vo voľnej prírode. V záhradách sa vysádza do sponu 12x12 m (70 stromov na hektár). Kvitne od marca do apríla a plody následne dozrievajú 3-4 mesiace po odkvitnutí.
Durian sa najčastejšie rozmnožuje semenami. Tie sa vysievajú okamžite po vybratí z plodov, pretože rýchlo strácajú klíčivosť. Klíči asi 8.-10. deň po výseve. Občasne sa tiež D. zibethinus očkuje na semenáče vlastného druhu.
Vzhľadom k tomu, že se nejedná o významnejší ovocný druh, není produkcia durianu vo svetovom meradle. V literatúre sa iba uvádza výnos 45-60 plodov na strom za rok.[9]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Durian zapáchavý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Durian zapáchavý
Durian zapáchavý alebo durian cibetkový (Durio zibethinus) je vždyzelený tropický strom so žltými obojpohlavnými kvetmi z čeľade slezovité (Malvaceae) pochádzajúci z Malajzie. V súčasnej dobe sa pestuje hlavne v Juhovýchodnej Ázii (Malajzia, Indonézia, Indočína) pre ovocie, v menšej miere sa používa ako zelenina. Durian sa vyznačuje kauliflóriou, kedy kvety vyrastajú priamo na vetvách a kmeňoch. Kvitne od marca do apríla, dozrieva 3-4 mesiace po odkvitnutí. Plodom je sivozelená pukavá kapsula s piatimi švami. Má ježkovitý vzhľad a váhu môže mať až 5 kg. Miešok plodu sa podáva surový, alebo sa pripravuje s ryžou v pokrme zvanom „lempog“. Semená sa jedia upražené.
