Chimaphila umbellata (Umbellate Wintergreen, Pipsissewa, o Prince's pine) ye una pequeña planta perenne que s'atopa nos montes secos, o suelos arenosos. Ye orixinaria de les rexones fríu y templar del hemisferiu norte.
Algama una los 10-35 cm d'altor, y tien fueyes verdes y brillantes, dentaes dispuestes en pares opuestos o n'espirales de 3-4 a lo llargo del tarmu. Les fueyes tienen un marxe dentáu superficialmente, con pelos finos nos sos estremos. Les flores son blanques o rosaes, producíes nuna umbela pequeña de 4-8 xuntes.
Anque tien les fueyes verdes mientres tol añu, recibe una parte importante de la so nutrición de los fungos del suelu (esto ye, trátase d'un micoheterótrofo, lo cual nun ye sorprendente una y bones les plantes tán rellacionaes col xéneru Pyrola, que ye parcial o total micoheterótrofo).[1]
Utilízase como aromatizante nos dulces y bebíes non alcohóliques, especialmente cerveza de raigañu.
Usáu como tónicu, aperitivo, dixestivu, diuréticu, astrinxente, antidiabético, vulnerario, antisépticu.[2]
Chimaphila umbellata describióse por (L.) Barton y espublizóse en Vegetable materia medica of the United States 1: 17. 1817.[3]
Tien cuatro subespecies:
.
Esta páxina forma parte del wikiproyeutu Botánica, un esfuerciu collaborativu col fin d'ameyorar y organizar tolos conteníos rellacionaos con esti tema. Visita la páxina d'alderique del proyeutu pa collaborar y facer entrugues o suxerencies. Chimaphila umbellata (Umbellate Wintergreen, Pipsissewa, o Prince's pine) ye una pequeña planta perenne que s'atopa nos montes secos, o suelos arenosos. Ye orixinaria de les rexones fríu y templar del hemisferiu norte.
Zimozelen okoličnatý (Chimaphila umbellata) je nízký, stále zelený, narůžověle kvetoucí keř rostoucí nejčastěji ve světlých lesích. Je jediný druh rodu zimozelen který roste v přírodě České republiky. Vyskytuje se jen vzácně a je považován za kriticky ohrožený druh. [1]
Je rozšířen v převážné části střední, severní a východní Evropy. V Asii roste v nesouvislých areálech v oblastech Sibiře, Střední Asie a Japonska a v pacifické i atlantské části Kanady i Spojených států amerických. Rostliny ze Severní Ameriky jsou někdy hodnoceny jako odlišné poddruhy. V převážné většině evropských zemí je zimozelen okoličnatý považován za vzácný druh, počet jeho jedinců stále klesá.
Obvykle roste v suchých světlých lesích jako jsou doubravy nebo borové doubravy, může se však vyskytovat i na druhotných stanovištích podobného charakteru. Vyrůstá na mělkých nebo středně hlubokých humózních půdách na různých typech hornin, na podkladech kyselých i bazických. Požaduje osvětlené stanoviště.
V České republice jsou těžištěm výskytu této vzácné rostliny střední polohy jižních a východních Čech a jihozápad Moravy. V současnosti přežívá pouze na 10 lokalitách a ta nejsilnější populace čítá okolo 300 rostlin.[2][3][4][5]
Zimozelen okoličnatý je polokeř o výšce 10 až 25 cm, jeho dřevnatějící lodyhy vyrůstají z tenkého plazivého oddenku který je propojen se symbiotickými půdními houbami. Tmavozelené, lesklé, kožovité, svrchu tmavě zelené a zespodu světlejší listy rostou jen ve spodní polovině lodyh ve shlucích zdánlivě připomínající přesleny. Listy jsou 3 až 5 cm dlouhé a 1 až 2 cm široké, úzce obvejčité až kopinaté, na bázi zúžené do krátkého řapíku, po obvodě ostře pilovité a na konci tupě hrotité.
Lodyhy se jen slabě větví a v horních bezlistých částech jim vyrůstají chocholičnatá květenství. Ta jsou tvořena čtyřmi až sedmi oboupohlavnými pětičetnými, 1 až 1,5 cm velkými nicími květy na 1 až 2 cm dlouhých chlupatých stopkách s čárkovitými listeny. Květy mají pětidílný trvalý kalich s vejčitými plátky asi 2 mm dlouhými a otevřenou zvonkovitou korunu složenou z pěti široce vejčitých bílých nebo narůžovělých plátků asi 6 mm dlouhých. V květu je dále deset vespod rozšířených tyčinek s červenými prašníky (produkující pyl se zrny slepenými po čtyřech) a svrchní pětidílný semeník s téměř přisedlou kulovitou bliznou s pěti mělkými laloky. Rostliny kvetou v červnu až srpnu, opylovány jsou entomogamně.
Plody jsou podélně rýhované, zploštěle, kulovité, asi 4 až 7 mm velké tobolky. Drobná semena z nich vypadávají postranními skulinami, roznášeny jsou větrem. Rostliny se rozmnožují rozrůstáním oddenků nebo semeny.[2][3][4][5][6]
Tento druh je v přírodě téměř celé Evropy na ústupu, jako ohrožený nebo kriticky ohrožený je hodnocen téměř ve všech zemích Střední Evropy. Mezi možné příčiny jeho úbytku patří změna hospodaření v lesích, vytváření holosečí nebo naopak hustě zapojené stromové patro či pojíždění lesní půdy těžkou technikou. Druh je dále výživově závislý na půdních mykorhizních houbách jejichž množství klesá s rostoucími kyselými imisemi.
Zimozelen okoličnatý se i dříve vyskytoval na území ČR roztroušeně, v průběhu posledních desetiletí však z převážné části lokalit zmizel. Jedná se o vymírající taxon a byl proto zařazen mezi kriticky ohrožené druhy jak v "Červeném seznamu cévnatých rostlin ČR" (C1), tak i v "Seznamu zvláště chráněných druhů rostlin" dle vyhlášky Ministerstva životního prostředí ČR č. 395/1992 Sb." (§1).[3][7][8]
Obrázky, zvuky či videa k tématu zimozelen okoličnatý ve Wikimedia Commons
Zimozelen okoličnatý (Chimaphila umbellata) je nízký, stále zelený, narůžověle kvetoucí keř rostoucí nejčastěji ve světlých lesích. Je jediný druh rodu zimozelen který roste v přírodě České republiky. Vyskytuje se jen vzácně a je považován za kriticky ohrožený druh.
Das Dolden-Winterlieb (Chimaphila umbellata), auch Doldiges Winterlieb oder Doldiges Wintergrün, ist eine sehr seltene Pflanzenart aus der Familie der Heidekrautgewächse (Ericaceae) und der Unterfamilie der Monotropoideae (Wintergrün- und Fichtenspargelgewächse). Die Gattung Chimaphila umfasst vier bis fünf Arten.
Die Pflanze wird etwa sieben bis 15 (20) Zentimeter groß und ist ein Halbstrauch. Der Stängel ist am Grund holzig und blassgelb bis rötlich. Das Rhizom kriecht weit, so dass die Pflanze meist truppweise wächst. Die immergrünen Blätter sind rosettenartig genähert, spatelig geformt, dunkelgrün, ledrig, glänzend und am Rand scharf gesägt. Der Blütenstand besteht aus einer endständigen, locker angeordneten Doldentraube mit drei bis sieben nickenden Blüten. Die je fünf rosafarbenen Kronblätter sind fünf bis sechs Millimeter lang und neigen sich bei noch nicht voll geöffneter Blüte halbkugelförmig zusammen. Der kurze grüne Griffel ist unterhalb der Narbe stark verdickt und optisch recht dominant, was typisch für Wintergrüngewächse ist. Die Blütezeit reicht etwa von Ende Juni bis Anfang August.
Wie alle Wintergrüngewächse lebt die Art in Symbiose mit einem Wurzelpilz (Mykorrhiza). Dieser umgibt die Wurzeln mit einem dichten Mycelmantel und versorgt die Pflanze mit Wasser und Mineralsalzen, während der Pilz umgekehrt Kohlenhydrate erhält. Auch für die Keimlingsentwicklung scheint die Mykorrhiza von entscheidender Bedeutung zu sein.
Die Chromosomenzahl beträgt 2n = 26.[1]
Das Doldige Winterlieb wächst in flechtenreichen Kiefernforsten auf trockenen bis frischen, nährstoffarmen und mäßig basenreichen Sandböden. Eine Vergesellschaftung mit anderen, ebenfalls seltenen Heidekrautgewächsen, beispielsweise dem Grünblütigen Wintergrün (Pyrola chlorantha), dem Moosauge (Moneses uniflora), dem Birngrün (Orthilia secunda) oder auch mit dem Fichtenspargel (Monotropa hypopitys) kann dabei beobachtet werden. Das Doldige Winterlieb ist eine Charakterart des Pyrolo-Pinetum aus dem Verband Cytiso-Pinion.[1]
Die Nominatform (Chimaphila umbellata subsp. umbellata) kommt im nördlichen Mitteleuropa, in Nordeuropa und in Russland vor – ein Schwerpunkt befindet sich insbesondere im Ostseeraum. In Deutschland wird nur noch das nordostdeutsche Tiefland sehr sporadisch besiedelt; die relativ größte Stetigkeit wird noch in Brandenburg erreicht. Durch anthropogene Landschaftsveränderungen, vor allem wohl durch die flächenhafte Eutrophierung über den Luftweg, aber auch durch forstwirtschaftliche Maßnahmen, sind die Bestände des Doldigen Winterliebs sehr stark zusammengeschrumpft. Der übermäßige Nährstoffeintrag bewirkt eine Sukzession der Krautschicht in Wäldern; die für Chimaphila und andere Wintergrüngewächse typischen Flechten- und Hagermoos-Kiefernwälder wandeln sich in Drahtschmielen-Kiefernwälder um. Von der sich ausbreitenden Drahtschmiele (Deschampsia flexuosa), einem Waldgras, werden die Pyrolaceen offenbar allmählich verdrängt. Später stellen sich weitere nährstoffzeigende Arten ein.
In Deutschland gilt das Doldige Winterlieb im Sinne des Gesetzes (Bundesartenschutzverordnung) als „besonders geschützt“. Die Art wird zudem bundes- und europaweit als „stark gefährdet“, in diversen Roten Listen der Bundesländer auch als „vom Aussterben bedroht“ eingestuft.
Folgende Unterarten können unterschieden werden[2]:
Das Dolden-Winterlieb (Chimaphila umbellata), auch Doldiges Winterlieb oder Doldiges Wintergrün, ist eine sehr seltene Pflanzenart aus der Familie der Heidekrautgewächse (Ericaceae) und der Unterfamilie der Monotropoideae (Wintergrün- und Fichtenspargelgewächse). Die Gattung Chimaphila umfasst vier bis fünf Arten.
Chimaphila umbellata, the umbellate wintergreen, pipsissewa, or prince's pine, is a small perennial flowering plant found in dry woodlands, or sandy soils. It is native throughout the cool temperate Northern Hemisphere.
It grows 10–35 cm tall, and has evergreen shiny, bright green, toothed leaves arranged in opposite pairs or whorls of 3–4 along the stem. Leaves have a shallowly toothed margin, where the teeth have fine hairs at their ends. The flowers are white or pink, produced in a small umbel of 4–8 together.
Although it has green leaves year-round, it receives a significant portion of its nutrition from fungi in the soil (that is, it is a partial myco-heterotroph, which is not surprising as related plants, such as Pyrola, are partial or full myco-heterotrophs).[1]
There are four subspecies:
Some Plateau Indian tribes used a boil of prince's pine to treat tuberculosis.[2]
The twentieth century Appalachian folk healer Clarence "Catfish" Gray, "Man of the Woods", credited pipsissewa with curing his own heart problems and included it in his 15 herb cure-all "bitters."[3]
It is used as a flavoring in candy and soft drinks, particularly root beer.
The roots and leaves of Chimaphila umbellata can be boiled to create tea.[4]
Recent investigations show the anti-proliferative effect of Chimaphila umbellata in human breast cancer cells (MCF-7). [5]
"Pipsissewa" is a Cree name meaning "It-breaks-into-small-pieces".
Chimaphila umbellata, the umbellate wintergreen, pipsissewa, or prince's pine, is a small perennial flowering plant found in dry woodlands, or sandy soils. It is native throughout the cool temperate Northern Hemisphere.
It grows 10–35 cm tall, and has evergreen shiny, bright green, toothed leaves arranged in opposite pairs or whorls of 3–4 along the stem. Leaves have a shallowly toothed margin, where the teeth have fine hairs at their ends. The flowers are white or pink, produced in a small umbel of 4–8 together.
Chimaphila umbellata, comúnmente conocida como quimafila o quimáfila, es una pequeña planta perenne que se encuentra en bosques secos o templados del hemisferio norte.
Chimaphila umbellata alcanza los 10-35 cm de altura. Sus hojas, dispuestas en pares opuestos o en espirales de 3-4 a lo largo del tallo, permanecen verdes y brillantes todo el año. Tienen un margen dentado superficialmente, con pelos finos en sus extremos. Las flores son blancas o rosadas, producidas en una umbela pequeña de 4-8 juntas.
Recibe una parte importante de su nutrición de los hongos del suelo (es decir, se trata de un micoheterótrofo, debido a su relación con el género Pyrola, que es parcial o total micoheterótrofo).[1]
Crece predilectamente en bosques de clima templado a semifrío, de pluviosidad media baja o bien con una marcada estación seca. Prefiere los suelos arenosos y bien drenados.
Se utiliza como aromatizante en los dulces y bebidas no alcohólicas, especialmente cerveza de raíz.
Usado como tónico, aperitivo, digestivo, diurético, astringente, antidiabético, vulnerario, antiséptico.[2]
Chimaphila umbellata fue descrita en 1817 por (L.) Barton en Vegetable materia medica of the United States 1: 17.[3]
Tiene cuatro subespecies:
Chimaphila umbellata, comúnmente conocida como quimafila o quimáfila, es una pequeña planta perenne que se encuentra en bosques secos o templados del hemisferio norte.
See artikkel räägib liigist; perekonna kohta vaata artiklit Talvik (perekond); Norra küla kohta vaata artiklit Talvik (Norra) Harilik talvik (Chimaphila umbellata) on taimeliik kanarbikuliste sugukonnast talviku perekonnast.
Harilik talvik on Eestis ainuke oma perekonna esindaja.
Ta kasvab Eestis hajusalt palumetsades.[1]
Harilik talvik (Chimaphila umbellata) on taimeliik kanarbikuliste sugukonnast talviku perekonnast.
Harilik talvik on Eestis ainuke oma perekonna esindaja.
Ta kasvab Eestis hajusalt palumetsades.
Sarjatalvikki (Chimaphila umbellata) on monivuotinen, pienikokoinen pysty varpukasvi. Aiemmin sen katsottiin kuuluvan talvikkeihin.[1]
Sarjatalvikki kasvattaa 10–25 cm korkean pystyn varren. Vihreinä talvehtivat lehdet ovat lyhytruotisia ja sijaitsevat varressa kierteisesti. Lehden lapa on 3–5 cm pitkä, kapean vastapuikea, tummanvihreä ja kiiltävä. Lehden kärki on lyhytsuippuinen ja laita isohampainen. Kukinto on 3–6 kukan sarja. Kukkaperät ovat pitkiä ja nystykarvaisia, kukat ovat noin 1 cm:n levyisiä ja väriltään vaaleanpunaisia. Sarjatalvikki kukkii Suomessa heinäkuussa.[2][3]
Euroopassa ja Aasiasa tavattavat sarjatalvikit kuuluvat alalajiin umbellata. Pohjois-Amerikassa kasvaa kolmea muuta alalajia: occidentalis, cisatlantica ja acuta.
Sarjatalvikkia kasvaa Euroopassa Saksasta itään Uralille saakka. Pohjoisimmat esiintymät ovat Norjan, Ruotsin ja Suomen eteläosissa. Satunnaisemmin lajia tavataan myös Siperiassa. Sarjatalvikin kolmea muuta alalajia tavataan Pohjois-Amerikassa mantereen itä-, keski- ja länsiosissa.[4] Suomessa sarjatalvikkia tavataan maan etelä-, keski- ja itäosissa. Laji on maassa suhteellisen harvinainen. Voimakkain kanta sillä on Itä-Suomessa.[5] Sarjatalvikki on kuitenkin harvinaistunut niin, että se on arvioitu 2010 silmälläpidettäväksi lajiksi Suomessa.[6]
Sarjatalvikkia kasvaa kuivahkoissa kangasmetsissä ja harjuilla.[2]
Uutettuna sarjatalvikkia on käytetty kansanlääkinnässä reumaattisten vaivojen hoitamiseen.[4]
Sarjatalvikki (Chimaphila umbellata) on monivuotinen, pienikokoinen pysty varpukasvi. Aiemmin sen katsottiin kuuluvan talvikkeihin.
Chimaphile à ombelles, Pirole en ombelle
La Chimaphile à ombelles ou Pirole en ombelle (Chimaphila umbellata) est une plante vivace à fleur de la famille des Éricacées présente dans les régions tempérées de l'hémisphère nord.
La plante apprécie les zones boisées sèches ainsi que les milieux au sol sablonneux.
La plante atteint 10 à 35 cm de haut. Ses feuilles sont vert brillant, sempervirent et dentées sur le bord; elles sont organisées en paires opposées ou en groupe de 3-4 le long de la tige. Les fleurs sont blanches ou roses. La plante reçoit une bonne partie de sa nutrition par les champignons du sol[2].
Selon Walter S. Judd[3], il existerait quatre sous-espèces dont trois en Amérique du Nord :
...
Selon Craig C. Freeman[4], il n'existerait mondialement que deux seules sous-espèces :
La plante est utilisée pour donner du goût à des bonbons et des sodas. Les Autochtones l'utilisaient avec le tabac et pour ses propriétés antiseptiques des reins et de la vessie. Durant la Guerre de Sécession, elle était donnée en décoction aux soldats qui souffraient de la fièvre typhoïde[5].
Selon Catalogue of Life (23 juin 2014)[6] :
Selon The Plant List (23 juin 2014)[1] :
Selon Tropicos (23 juin 2014)[7] (Attention liste brute contenant possiblement des synonymes) :
Chimaphile à ombelles, Pirole en ombelle
La Chimaphile à ombelles ou Pirole en ombelle (Chimaphila umbellata) est une plante vivace à fleur de la famille des Éricacées présente dans les régions tempérées de l'hémisphère nord.
Štitasti zelenčić (štitasta kruščica, lat. Chimaphila umbellata), malena cvjetna biljka iz porodice Ericaceae koja je među Šumskim Cree Indijancima imala reputaciju litontriptika i uživala veliki ugled. Opisivali su je riječju pipisisikweu, u značenju it reduces it to very fine particles (misli se na kamen u mjehuru), po čemu je i danas poznata u engleskom jeziku kao pipsissewa[1].
Prvi je spominje B. S. Barton u Collections for An Essay Towards a Materia Medica....
Postoji pet podvrsta:
Chimaphila umbellata
Chimaphila umbellata, Wenatchee Mountains
Chimaphila umbellata, Wenatchee Mountains
Chimaphila umbellata, Tauberland, Njemačka
Štitasti zelenčić (štitasta kruščica, lat. Chimaphila umbellata), malena cvjetna biljka iz porodice Ericaceae koja je među Šumskim Cree Indijancima imala reputaciju litontriptika i uživala veliki ugled. Opisivali su je riječju pipisisikweu, u značenju it reduces it to very fine particles (misli se na kamen u mjehuru), po čemu je i danas poznata u engleskom jeziku kao pipsissewa.
Prvi je spominje B. S. Barton u Collections for An Essay Towards a Materia Medica....
Postoji pet podvrsta:
Chimaphila umbellata subsp. acuta (Rydb.) Hultén Chimaphila umbellata subsp. cisatlantica (Blake) Hultén Chimaphila umbellata subsp. domingensis (S.F.Blake) Dorr Chimaphila umbellata subsp. mexicana (DC.) Hultén Chimaphila umbellata subsp. occidentalis (Rydb.) HulténKitlojta zelenka je rostlina ze swójby krušwičkowych rostlinow (łaćonsce: Chimaphila umbellata, Pyrolaceae).
Kitlojta zelenka je rostlina ze swójby krušwičkowych rostlinow (łaćonsce: Chimaphila umbellata, Pyrolaceae).
Skėtinė marenikė (lot. Chimaphila umbellata) – erikinių (Ericaceae) šeimos augalų rūšis.
Augalas daugiametis, iki 15 cm aukščio su šliaužiančiu šakniastiebiu. Stiebas stačias, medingas, briaunotas. Lapai visžaliai, storoki, blizgūs, odiški, dantytais kraštais, išsidėstę menturiškai. Žiedynas – nusvirusi skėtiška kekė, sudaryta iš 2-7 žiedų. Vainiklapiai rausvi. Žydi birželio – liepos mėn. Vaisius - pūkuota, rutulio formos dėžutė.
Auga sausuose pušynuose. Lietuvoje apyretė rūšis.
Skėtinė marenikė - vaistinis augalas, vaistams naudojama visa žolinė augalo dalis. Augalo preparatai skatina prakaito, šlapimo išsisiskyrimą, jais gydoma akmenligė, reumatas, virškinamojo trakto, inkstų uždegimai, gonorėja. Kompresai naudojami gydant žaizdas, odos bėrimus.
Čemuru palēks (latīņu: Chimaphila umbellata), zināms arī kā mātes zāle, meža mirte, ziemciete, lielais brūklenājs un zāģrobenājs,[1] ir neliels, daudzgadīgs, ziemzaļš ziemciešu dzimtas puskrūms. Tas aug sausos mežos un smilšainā augsnē. Čemuru palēks ir ierakstīts Baltijas reģiona Sarkanajā grāmatā, kā arī vairāku valstu aizsargājamo sugu sarakstos. Latvijas Botāniķu biedrība izvēlējusies šo augu kā Latvijas 2015. gada augu.[1]
Čemuru palēks ir 10 līdz 35 cm augsts ziemciešu dzimtas puskrūms. Augam ir olveidīgas, tumši zaļas, zobainas lapas, kas satuvinātas rozetē. Lapas virspusē ir spīdīgas, bet apakšpusē blāvas, to zobainajos galos ir nelieli matiņi. Saknenis ložņājošs. Stublājs trausls, stāvs, koksnains. Čemuru palēkam ir rozā vai balti ziedi, kas sakārtoti skrajā čemurā un ir noliekušies uz leju. Augam noziedot, veidojas nedaudz saplacināta pogaļa. Latvijā tas zied laika posmā no jūnija līdz augustam. Aug nelielās grupās.
Augs ir izplatīts visā ziemeļu mērenajā joslā. Eiropā galvenokārt aug austrumu un centrālajā daļā, Latvijā — visā teritorijā.[2] Sastopams arī Ziemeļamerikā.
Čemuru palēks ir ārstniecības augs. To izmanto cistīta, nierakmeņu un urīnpūšļa, prostatas, tuberkulozes, dažreiz arī audzēju ārstēšanā.[1] Šo augu ļoti iecienījuši Ziemeļamerikas indiāņi, kuri auga saknes un lapas izmantoja tonizējoša dzēriena pagatavošanai.
Čemuru palēks (latīņu: Chimaphila umbellata), zināms arī kā mātes zāle, meža mirte, ziemciete, lielais brūklenājs un zāģrobenājs, ir neliels, daudzgadīgs, ziemzaļš ziemciešu dzimtas puskrūms. Tas aug sausos mežos un smilšainā augsnē. Čemuru palēks ir ierakstīts Baltijas reģiona Sarkanajā grāmatā, kā arī vairāku valstu aizsargājamo sugu sarakstos. Latvijas Botāniķu biedrība izvēlējusies šo augu kā Latvijas 2015. gada augu.
Bittergrønn (Chimaphila umbellata) er en flerårig plante i bittergrønnslekta (Chimaphila) innenfor lyngfamilien. Den ble tidliger regnet til vintergrønnfamilien. Planten er egentlig en dvergbusk, og bladene er vintergrønne. Bladformen er tannet spatelformet og dypt mørkegrønne, og de sitter skruestilt i kranser. Planten er inntil 25 cm høy. Kronbladene er hvite eller blekrosa, med korgblad som er først rød-lilla og deretter grønne. Blomstene sitter på høye, tynne blomsterstengler. Om høsten blir de nøtte-aktige, mørkebrune frukter.
Arten er sirkumboreal med utbredelse i Eurasia og Nord-Amerika. I USA og Canada vokser en noe større rase av inntil 25 cm høyde og med større blad. Bittergrønn er sjelden i Norge, og fredet hos oss. Den vokser i Sande, Hurum og noen andre steder rundt Oslofjorden.
Ofte finner vi arten under eller mellom grantrær.
Bittergrønn (Chimaphila umbellata) er en flerårig plante i bittergrønnslekta (Chimaphila) innenfor lyngfamilien. Den ble tidliger regnet til vintergrønnfamilien. Planten er egentlig en dvergbusk, og bladene er vintergrønne. Bladformen er tannet spatelformet og dypt mørkegrønne, og de sitter skruestilt i kranser. Planten er inntil 25 cm høy. Kronbladene er hvite eller blekrosa, med korgblad som er først rød-lilla og deretter grønne. Blomstene sitter på høye, tynne blomsterstengler. Om høsten blir de nøtte-aktige, mørkebrune frukter.
Arten er sirkumboreal med utbredelse i Eurasia og Nord-Amerika. I USA og Canada vokser en noe større rase av inntil 25 cm høyde og med større blad. Bittergrønn er sjelden i Norge, og fredet hos oss. Den vokser i Sande, Hurum og noen andre steder rundt Oslofjorden.
Ofte finner vi arten under eller mellom grantrær.
Multimedia w Wikimedia Commons Pomocnik baldaszkowy (Chimaphila umbellata (L.) W.P.C. Barton) – gatunek rośliny z rodziny wrzosowatych. W systemach wyróżniających rodzinę gruszyczkowatych zaliczany właśnie do niej[3].
Zasięg (biogeografia) rozrywany. Rośnie na obszarach Europy, północnej Azji, Ameryki Północnej oraz Grenlandii i Wysp Kanaryjskich[4]. W Polsce występuje na rozproszonych stanowiskach, głównie na niżu. Najczęściej spotykany jest na Pojezierzu Mazurskim, na Wyżynie Lubelskiej i Małopolskiej, nad dolną Wisłą i Odrą. W górach jest bardzo rzadki[4]: zanotowano jego występowanie tylko u podnóża Pienin oraz w okolicach Przemyśla i Żywca.
W roku 2000 znaleziono jego stanowisko na Pogórzu Izerskim w Sudetach Zachodnich[5].
Roślina tworzy podziemne rozłogi[6].
Słupek górny[6]. Jego szyjka gruba i wyraźnie krótsza od pręcików[3], których jest 10[6].
Bylina, chamefit. Kwitnie od czerwca do sierpnia[3][6]. Jest zapylana przez owady[6]. Preferuje gleby kwaśne, piaszczyste, bezwapienne. Związany z warstwą mszystą utrzymującą wilgoć. Częsty na siedliskach wspólnych z gruszyczką zielonawą i widliczem spłaszczonym. Jako roślina rozłogowa może tworzyć rozległe płaty, jednak zwykle są one stosunkowo nieduże – od kilkunastu do kilkudziesięciu ramet. Występuje głównie w półcienistych lasach i zaroślach. Głównie w borach sosnowych. W środkowej Europie najczęściej w kontynentalnych borach sosnowych świeżych odmiany typowej lub sasankowej, w pozostałych rzadziej[4]. W klasyfikacji zbiorowisk roślinnych gatunek charakterystyczny dla związku zespołów (All.) Dicrano-Pinion i Ass. Peucedano-Pinetum[7]. Ponadto występuje w buczynach[4].
Liczba chromosomów (2n) – 26[3][6].
Nazwa naukowa rodzaju pochodzi od greckich słów χειμών 'zima' i φίλος 'przyjaciel', co nawiązuje do zimozielonych liści. Epitet gatunkowy ma pochodzenie łacińskie od umbella 'parasol', nawiązując do kształtu kwiatostanu[6].
W dawnej polskiej literaturze określany również jako gruszyczka baldaszkowa albo okółkowa[8]. Inne nazwy, w tym ludowe, to gruszka baldaszkowata, gruszyczka baldaszko-kwiatowa, podwyhnyk żonoczy, stanownik baldaszkowaty lub pierwszy, wraźnik, zimozieleń, a także po prostu pomocnik. Nazywany był też jak borówki: brusznica i czernica[6]. Nazwę „pomocnik” niektórzy wiążą z wykorzystaniem w medycynie ludowej[4].
Od 2014 roku roślina jest objęta w Polsce częściową ochroną gatunkową[9]. W latach 1983–2014 znajdowała się pod ochroną ścisłą[10]. Umieszczona na polskiej czerwonej liście w kategorii NT (bliski zagrożenia)[11]. Zagrożeniem dla gatunku jest użyźnianie siedlisk i sukcesja ekologiczna. Zdarza się zrywanie go oraz wykopywanie z naturalnych siedlisk i przesadzanie do ogródków[4].
Roślina lecznicza w medycynie ludowej. Stosowany również w homeopatii[4].
Pomocnik baldaszkowy (Chimaphila umbellata (L.) W.P.C. Barton) – gatunek rośliny z rodziny wrzosowatych. W systemach wyróżniających rodzinę gruszyczkowatych zaliczany właśnie do niej.
Zimoľub okolíkatý (Chimaphila umbellata) je vždyzelený poloker z čeľade vresovcovité (Ericaceae)[1] (niekde uvádzané aj ako hruštičkovité, Pirolaceae)[chýba zdroj].
Dosahuje výšku do 25 cm, má vystúpavé stonky s hranatým prierezom, listy sú kožovité, obráteno kopijovité a na okrajoch ostro pílkované. Kvety sú usporiadané v chudobnom chocholíku, koruna je široko zvonkovitá, bielej alebo jemne ružovej farby.
Je to dosť zriedkavý druh, ktorý rastie v podraste suchších lesných spoločenstiev, najmä s borovicou sosnou. Na Slovensku je zaregistrovaných asi 30 lokalít z toho asi 6 je na východnom Slovensku. Vyskytuje sa v prírodnej rezervácii Machnatý vrch vo Vihorlatských vrchoch, kde vytvára ojedinelé spoločenstvá s bielomachom sivým (Leucobryum glaucum).
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zimoľub okolíkatý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Zimoľub okolíkatý
Tento článok týkajúci sa botaniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. Zimoľub okolíkatý (Chimaphila umbellata) je vždyzelený poloker z čeľade vresovcovité (Ericaceae) (niekde uvádzané aj ako hruštičkovité, Pirolaceae)[chýba zdroj].
Dosahuje výšku do 25 cm, má vystúpavé stonky s hranatým prierezom, listy sú kožovité, obráteno kopijovité a na okrajoch ostro pílkované. Kvety sú usporiadané v chudobnom chocholíku, koruna je široko zvonkovitá, bielej alebo jemne ružovej farby.
Je to dosť zriedkavý druh, ktorý rastie v podraste suchších lesných spoločenstiev, najmä s borovicou sosnou. Na Slovensku je zaregistrovaných asi 30 lokalít z toho asi 6 je na východnom Slovensku. Vyskytuje sa v prírodnej rezervácii Machnatý vrch vo Vihorlatských vrchoch, kde vytvára ojedinelé spoločenstvá s bielomachom sivým (Leucobryum glaucum).
Kobulasti zelenček (znanstveno ime Chimaphila umbellata) je vednozelena zdravilna rastlina iz družine vresovk, ki je razširjena tudi v Sloveniji.
Kobulasti zelenček zraste od 10 do 35 cm visoko in ima svetlo zelene svetleče vednozelene nazobčane liste. Cvetovi so beli ali rožnati, zbrani pa so v kobule, v katerih je od 4 do 8 cvetov.
Priznane so štiri podvrste:
Severnoameriški staroselci so v tradicionalni medicini prevretek kobulastega zelenčka uporabljali za zdravljenje tuberkuloze.[1]
Danes se izvlečki rastline uporabljajo za aromartiziranje sladkarij in zeliščnega piva.
Kobulasti zelenček (znanstveno ime Chimaphila umbellata) je vednozelena zdravilna rastlina iz družine vresovk, ki je razširjena tudi v Sloveniji.
Ryl, Chimaphila umbellata, är ett slags småbuske (ris eller mikroxyl).[1] Den är del av rylsläktet och ordningen ljungväxter. Den användes tidigare som medel mot reumatism.
Bladen är ganska smala, viggformigt lansettlika, samt styvt och hårt läderartade, men dock starkt sågade. Blommorna har ljust rosenröda kronblad och sitter i fåblommig, långskaftad flock. Fröhuset är upprätt; stiftet är mycket kort. Till sin habitus är denna växt alltså ganska olik pyrolorna och närmar sig lingonriset.[1]
Ryl är en barrskogsväxt, som föredrar öppnare och torrare platser, stenig tallskogsmark med mera. Den är dock överallt sparsamt förekommande. I Sverige går den endast till Dalarna och södra Norrland. Den finns även i södra Finland och på södra Norges lågland.[1]
Den blommar först i augusti och senare än pyrolorna.[1]
Ryl har mycket små (mindre än 1 mm) frön som saknar endosperm (frövita). För att fröet ska kunna gro är det beroende av att få kontakt med en svamp (mykorrhiza) och få energi och näringsämnen genom denna. När plantan är större minskar dess behov av sådan försörjning och fullvuxen ryl är inte längre parasitisk. En sådan livscykel kallas initialt mykoheterotrofisk. Jämför med tallört som är parasit på mykorhizza under hela sitt liv.
Tidigare räknades ryl som del av familjen Pyrolaceae, men denna familj placeras numera i ljungväxterna.[2]
Enligt gamla rön skall denna ört som dekokt vara verksam mot reumatism. I Östergötland gavs den därför namnet "statt upp och gack".[1]
Wikimedia Commons har media som rör Ryl.
Ryl, Chimaphila umbellata, är ett slags småbuske (ris eller mikroxyl). Den är del av rylsläktet och ordningen ljungväxter. Den användes tidigare som medel mot reumatism.
Вічнозелена рослина зі шкірястими подовжено-ланцетними листками, клиноподібно звуженими до основи. По краю листки пилчасті, зверху темно-зелені, блискучі, знизу — блідо-зелені, розташовані майже кільцями. Рожеві квітки зібрані в зонтиковидне суцвіття на досить довгих ніжках.
Трапляється в соснових, мішаних і букових лісах. Потребує охорони.
Це незавершена стаття про Вересові.Chimaphila umbellata là một loài thực vật có hoa trong họ Thạch nam. Loài này được (L.) Nutt. mô tả khoa học đầu tiên năm 1817.[1]
Bài viết Họ Thạch nam (Ericaceae) này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn. Chimaphila umbellata là một loài thực vật có hoa trong họ Thạch nam. Loài này được (L.) Nutt. mô tả khoa học đầu tiên năm 1817.
Chimaphila umbellata (L.) W.P.C.Barton
Зимолю́бка зо́нтичная (лат. Chimáphila umbelláta) — многолетнее зимнезелёное растение, вид рода Зимолюбка (Chimaphila) семейства Вересковые (Ericaceae).
Произрастает в умеренном поясе Северного полушария, в лесной зоне.
В России встречается преимущественно в нечернозёмных районах европейской части, а также в Сибири и на Дальнем Востоке.
Растёт в сухих сосновых, реже еловых лесах, преимущественно на песчаной почве.
Микотрофное растение, размножающееся обычно вегетативным путём. Иногда образует значительные куртины.
Внесена в Красную книгу Республики Коми.
Многолетнее растение с ползучим, ветвистым, подземным корневищем и приподнимающимися, ветвистыми в нижней части побегами высотой до 20 см.
Листья вечнозелёные, кожистые, очерёдные, толстые, обратно-ланцетные или продолговато-обратно-клиновидные, остропильчатые, длиной до 15 см, с очень коротким черешком (почти сидячие), сверху тёмно-зелёные, блестящие, снизу — светлее; сближены в нижней части побега как бы мутовками; листовая пластинка длиной 1,5—6 см, шириной 0,5—1,5 см.
Цветки поникающие, на длинных цветоножках, собраны на концах побегов в зонтиковидные 2—8-цветковые кисти (до 8—12 цветков). Прицветники линейные или линейно-шиловидные, неровно зубчатые, длиной 2—5 мм, шириной 0,5—0,7 мм. Доли чашечки округло-яйцевидные, тупые, по краю бахромчато-зубчатые. Венчик розовый, до 15 мм в диаметре, широко раскрытый, лепестки обратнояйцевидные, вогнутые, коротко реснитчатые, длиной 6—7,5 мм, шириной 4,5—5 мм. Цветёт в европейской части России в июне—июле.
Плод — приплюснуто-шаровидная коробочка, длиной 3—5 мм, шириной 5—6,5 мм, опушённая короткими волосками. Плодоносит в европейской части России в сентябре.
В траве содержатся гликозиды, арбутин, эриколин, дубильные вещества, урозон, горькие вещества, смолы, метиловые эфиры, ситостерин, флавоноиды: кверцетин, кемпферол, авикулярин, гиперин (Растительные ресурсы СССР, 1986).
Зимолюбка зонтичная использовалась многими племенами североамериканских индейцев как лекарственное растение. Американские первопоселенцы использовали её также как вяжущее и тонизирующее средство. Чай, приготовленный из листьев, был мочегонным средством. Отвар корней служил индейцам для глазных примочек[2].
Из отваренных корней и листьев в Северной Америке делали освежающий напиток[2].
Растение включено в фармакопею Германии и США, листья применяются как противоревматическое и тонизирующее средство.
В научной медицине России зимолюбка не используется, но она популярна в народной медицине Сибири, особенно в Кемеровской области и на Алтае. Трава зимолюбки и её листья в виде настоя или отвара применяются при заболеваниях, вызванных чрезмерным поднятием тяжестей (надсаде, опущении живота, почки и матки), от грыжи, при болезненных маточных кровотечениях, при кровавой моче после родов, при отёках сердечного и почечного происхождения, при сахарном диабете, при колите, энтероколите и раке желудка, для предупреждения эпилептических припадков, при ревматизме, подагре, крофулёзе, болезнях печени, для дезинфекции мочевыводящих путей при пиелите и цистите, воспалении предстательной железы. Наружно свежие листья и их отвар применяют для заживления ран[3].
Вид Зимолюбка зонтичная входит в род Зимолюбка (Chimaphila) трибы Грушанковые (Pyroleae) подсемейства Вертляницевые (Monotropoideae) семейства Вересковые (Ericaceae) порядка Верескоцветные (Ericales)[4].
В системе Кронквиста род входит в семейство Грушанковые.
В рамках вида выделяют несколько подвидов:[4]
Зимолю́бка зо́нтичная (лат. Chimáphila umbelláta) — многолетнее зимнезелёное растение, вид рода Зимолюбка (Chimaphila) семейства Вересковые (Ericaceae).
伞形喜冬草（学名：Chimaphila umbellata），为鹿蹄草科喜冬草属下的一个植物种。[1]
这是一篇與植物相關的小作品。你可以通过编辑或修订扩充其内容。 -1.JPG)
オオウメガサソウ（大梅笠草、学名：Chimaphila umbellata ）はツツジ科ウメガサソウ属の常緑の草状の小低木[5][4][6]。
新エングラー体系やクロンキスト体系など、古い分類体系では、ウメガサソウ属はイチヤクソウ科の属とされていた[2][3]。
地下茎が長くはい、そこから分岐して地上茎が直立して高さは10-15cmになる。群生している各地上茎は、その地下茎でつながっている。茎には鈍い稜が縦に走る。葉は茎の上部に10数個を2-3段に輪生状に集まってつける。葉は厚く、光沢のある革質で、長さ3-5cm、幅0.5-1cmになる倒披針形で、先は鈍頭、上半分の縁には数個の粗い鋸歯があり、長さ3-6mmになる葉柄がある。葉の表面の葉脈は凹入する[2][3][4]。
花期は6-7月。茎先に花序が伸び、3-9個の花を散房状につけ、はじめやや下向きにつくが、果実として熟すにつれ上向きになる。萼は5裂し、萼裂片は長さ約2mmになる卵状円形で花冠裂片の4分の1の長さ、先は鈍頭、果時まで残る。花は白色またはやや紅色を帯びる花冠で5裂し、径約8-10mmの広鐘形になる。雄蕊は10個、花柱は短く太い。果実は径6-7mmになる扁球状の蒴果で5室からなり、胞背裂開する[2][3][4][7]。
日本では、北海道、本州（茨城県、岩手県、青森県）の太平洋側に分布し、海岸近くの乾いた林下に生育する。世界では、ヨーロッパ、アジア、北アメリカの周極地方に広く分布する[2][3][4]。
和名オオウメガサソウは、「大梅笠草」の意で、ウメガサソウ（梅笠草）に似て大型であることによる[3]。
種小名 umbellata は、「散形花序の」の意味[3]。
準絶滅危惧（NT）（環境省レッドリスト）
（2012年環境省レッドリスト）
この項目は、植物に関連した書きかけの項目です。この項目を加筆・訂正などしてくださる協力者を求めています（プロジェクト:植物／Portal:植物）。 
-2.JPG)
-3.JPG)
