Vakoveverica krátkohlavá (lat. Petaurus breviceps) je drobný vačkovec z čeľade vakovevericovité (Petauridae). Lietacia blana je natiahnutá medzi posledným prstom prednej končatiny po prvý prst končatiny zadné. Je aktívna hlavne v noci, cez deň spí.
Jedince dosahujú veľkosť tela 16-30 cm a s dĺžkou chvosta medzi 16,5-21 cm. Hmotnosťou u samcov je približne 130g a u samíc ~90g.
Samce sú väčšie ako samice a majú holé miesta na hlave a hrudi; ich dĺžka od nosa k špičke chvosta je asi 24-30 cm, pričom telo samotné meria menej ako polovicu tejto dĺžky. Kožuch je hustý, mäkký a zvyčajne modro-šedý; niektoré z nich bývajú žlté, krémové alebo (výnimočne) biele. Albíni sa vyskytujú vďaka domácemu chovu kvôli recesívnym poruchám v genetickom fenotype, ktorý produkuje farebné vzory odlišné než sú nájdené v prírode, tzv. leucistické heterozygoty. Charakteristický je čierny pruh, ktorý sa tiahne od nosa, rozvetvuje na čele a opäť spája na zadnej strane hlavy. Brucho, krk a hruď sú v krémovej farbe.
Ako nočný živočích má veľké oči a jeho uši sa natáčajú v snahe pomôcť lokalizovať korisť v tme.
Má päť prstov s pazúrikmi na každej nohe, s výnimkou protiľahlej špičky na zadných nohách. Na zadných nohách má druhý a tretí článok čiastočne zrastený. Najvýraznejším rysom je „patagium“, alebo blana, ktorá sa začína od piateho prsta na zadnej nohe. Keď vakoveverica roztiahne nohy doširoka, zároveň rozprestrie blanu, ktorá jej umožňuje kĺzať na značnú vzdialenosť. Patagium sa vyskytuje u netopierov, vakoveveríc, vtákov a pterosaurov.
Má štyri pachové žľazy, na čele, na hrudi a dva parakloakálne (sú združené, ale nie súčasťou kloaky). Tie používajú na značkovanie, a to najmä u samcov. Čelnú žľazu je možné u samcov vidieť ako plešinu. Samica má v strede brucha vačok pre donosenie mláďat.[2]
Chvost je úchopový a vakoveveričky ho niekedy používajú na prenášanie materiálu na stavbu hniezda. V prírode sa dožívajú 4–9 rokov, v zajatí potom okolo 15 rokov [3]. Srdce je až o 30% väčšie ako u porovnateľne veľkých placentálnych cicavcov, zato má o trochu nižšiu frekvenciu (200-300 úderov za minútu).[4] Dolné rezáky sú upravené na rozrušovanie kôry stromov (ale na rozdiel od hlodavcov nedorastajú).[4] Rozšírené slepé črevo umožňuje vakoveveričkám tráviť mikrobiálnou fermentáciou komplexné polysacharidy obsiahnuté v miazge akácií.[5][4]
Pohlavnú dospelosť dosahujú vakoveveričky v 8 až 15 mesiaci. Po 16 dňoch gravidity porodí samica 2 mláďatá ktoré vážia len 190 miligramov. Vak opúšťajú vo veku 70 dní, keď sú už dostatočne ťažké na to, aby ich matka mohla nosiť. Vo veku 15 týždňov môžu po prvýkrát matku nasledovať na ceste za potravou.
Obýva najmä tropické a sklerofilné lesy od Tasmánie a priľahlých ostrovov, pozdĺž východného pobrežia Austrálie až po lesy Papuy-Novej Guiney na severe. Vyznačuje sa nočným spôsobom života a tvorbou sociálnych skupín tvorených až ôsmimi jedincami. Skupina sa obvykle skladá z rodičovského páru a ich potomkov. Dominantný samec značkuje teritórium aj členov skupiny výlučkami svojich pachových žliaz. Pri výraznom chlade a nedostatku potravy upadnú do krátkeho hlbokého spánku, resp. stavu stuhnutosti, katalepsie.[5]
Tento kataleptický stav sa od hibernácie líši najmä tým, že je časovo ohraničený na podstatne kratšie obdobie (spravidla len v rozsahu niekoľko hodín) a metabolizmus organizmu sa nespomaľuje do takej miery. Telesná teplota sa zníži až k 11°C a tým šetrí energetické zásoby.[6][7]
Primárnymi prirodzenými nepriateľmi vo voľnej prírode sú najmä sovy[8]; z ďalších sú to hady, divoké mačky, vtáky Kookaburra, austrálske varany „Goanna“ a kunovité šelmy „Quoll“.[9]
Vakoveveričky sú všežravce, primárnou potravou je najmä nektár z kvetov, miazga eukalyptov a akácií. Požierajú aj hmyz a jeho larvy, ktoré potrebuje ich telo aby sa zachovala schopnosť rozmnožovať sa. V zajatí je odporúčané zloženie stravy: 50% hmyzu, 50% ovocné nektáre a šťavy (zmes nazývaná Leadbeaterova diéta). Ovocie alebo zelenina sa podáva len v obmedzenom množstve ako odmenu. Časté kŕmenie ovocím vedie k osteoporóze a periodontálnym ochoreniam a patrí tak medzi najčastejšie príčiny ich ochorení.[10]
Keďže nie sú ohrozeným druhom, sú celosvetovo najčastejšie chovanými vačkovcami v záujmových chovoch. Zároveň sa stávajú častým objektom nelegálneho obchodu so zvieratami, pričom jedince sú odchytávané priamo z voľnej prírody.[11]
Chovajú sa zásadne v pároch alebo skupinách, pretože sú to veľmi spoločenské zvieratá. Sú náročné na čas a podmienky chovu. Vakoveveričky sú veľmi spoločenské zvieratá a nesmú sa chovať jednotlivo, pretože vyžadujú každodenný niekoľkohodinový sociálny kontakt, ktorý im žiadny chovateľ nie je schopný nahradiť. Jedince držané samostatne sú klinicky deprimované a čoskoro sa u nich rozvíja syndróm sebazraňovania (automutilácia). Najvhodnejší pre chov je dospelý pár s mláďatami. Jedinci bez dostatku pohybu a socializácie môžu byť agresívne. Samce bez adekvátnej stimulácie v socializačnom prostredí sa môžu stať agresívni voči človeku (kastrácia môže odstrániť agresivitu, ale nezabráni značkovaniu). Sú tiež agresívnejší počas obdobia rozmnožovania a môžu brániť hniezdo.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vakoveverica krátkohlavá
Vakoveverica krátkohlavá (lat. Petaurus breviceps) je drobný vačkovec z čeľade vakovevericovité (Petauridae). Lietacia blana je natiahnutá medzi posledným prstom prednej končatiny po prvý prst končatiny zadné. Je aktívna hlavne v noci, cez deň spí.
