Yellow Bellied Slider

La tortuga d'orelles grogues (Trachemys scripta scripta) és una tortuga semiaquàtica de la família dels emídids. Aquesta subespècie de Trachemys scripta és nadiua del sud-est dels Estats Units, més específicament des de Florida fins al sud-est de Virgínia,^[1] i és l'espècie de tortugua més comuna en aquest rang de distribució.^[2] Es troba a una gran varietat d'hàbitats com en aigües poc cabaloses, aiguamolls, pantans, pantans estacionals, i basses permanents.^[3] Les tortugues d'orelles grogues són uns animals de companyia molt populars.

Morfologia

Les tortugues d'orelles grogues mascles arriben a mesurar entre 13 i 20 cm de longitud i les femelles entre els 20 i 33 cm.^[4] La cuirassa (closca superior) és d'un color fosc que va del marró al negre, i sovint amb ratlles grogues. La pell és d'un verd oliva amb taques grogues sota el coll i les cames. Tal com el seu nom indica, el plastró és groc amb taques verdes als extrems de la closca. Els mascles adults tendeixen a fer-se més foscos a mesura que envelleixen.^{[5] [6]} La tortuga d'orelles grogues sovint es confon amb Pseudemys concinna concinna perquè també té ratlles grogues al coll i a sota d'aquest, encara que a aquesta no té les ratlles grogues que caracteritza T. scripta scripta.

El groc plastró amb taques verdes es pot veure en aquesta imatge.

L'època d'aparellament es concentra a les estacions de primavera, d'estiu i de tardor. Les tortugues d'orelles grogues poden encreuar-se amb altres subespècies de T. scripta, com per exemple la tortuga d'orelles vermelles que també es ven com animal de companyia. L'alliberament de tortugues d'orelles vermelles en llocs no nadius d'aquesta espècie va causar que es prohibís la venda d'aquesta subespècie a l'estat de Florida per tal de protegir la població autòctona de tortugues d'orelles grogues.^[7]

L'aparellament es produeix dins l'aigua, però les femelles requereixen una àrea terrestre adequada per pondre-hi els ous. Ponen normalment entre 6 i 10 ous en cada llorigada, encara que hi ha femelles que són capaces d'aguantar-ne més. Els ous són incubats entre 2 i 3 mesos, i els nounats normalment es queden al niu durant l'hivern. Les cries acabades de néixer són gairebé totalment carnívors, alimentant-se d'insectes, aranyes, crustacis, capgrossos, peixos i carronya. A mesura que envelleixen, els adults s'alimenten cada cop de menys carn fins a tal punt que el 95% de la seva dieta prové de les plantes.^[6]

La tortuga d'orelles grogues és considerada una tortuga diürna; s'alimenta principalment al matí i freqüentment gaudeix a la vora de l'aigua, sobre troncs, o mentre flota, durant la resta del dia. A la nit dorm en el fons o recolzant-se a prop de les herbes, però en tots els casos prefereix està a l'aigua. Les zones amb una major densitat d'aquestes tortugues són en aigües amb una gran quantitat d'algues i plantes aquàtiques que cobreixen densament la superfície, com per exemple, Myriophyllum spicatum i nimfeàcies. La superfície de vegetació densa els proporciona resguard contra predadors i propicia un major nombre d'invertebrats aquàtics i vertebrats petits que els facilita la cerca aliment que si estiguessin en aigües obertes.^[8]

Les tortugues d'orelles grogues poden arribar a viure més de 30 anys en estat salvatge,^[9] i més de 40 en captivitat.^[6]

Dimorfisme sexual

Tortuga mascle. Noteu les llargues ungles de la pota davantera.

Aquesta espècie presenta dimorfisme sexual, això vol dir que el mascle i la femella tenen característiques físiques diferents un de l'altre.

Distribució i hàbitat

Les tortugues d'orelles grogues són originàries de l'àrea que envolta el riu Mississipí, arribant fins al golf de Mèxic. Es desenvolupen en climes càlids, particularment en el quadrant sud-est dels Estats Units. Aquesta àrea comprèn des del sud-est de Colorado fins a Virgínia i Florida. Habiten naturalment en zones on hi hagi alguna font d'aigua tranquil·la i temperada. Aquestes zones aquàtiques poden ser estanys, llacs, pantans, rierols, rius amb corrents lentes. L'àrea on habiten és en general pacífica amb alguna secció on puguin sortir de l'aigua a descansar, com algunes roques grans o troncs, on es col·loquen per rebre bones quantitats de raigs de sol. És comú que diverses tortugues d'orelles vermelles es col·loquen juntes per prendre el sol, fins i tot unes a sobre d'altres. Han de tenir a prop abundant vegetació aquàtica, que és el component principal de la dieta dels exemplars adults. Les tortugues salvatges sempre es mantindran prop de la font d'aigua on habiten a menys que estiguin buscant una nova o, en el cas de les femelles, que hagin de pondre els seus ous en l'època de reproducció.

Referències

Želva žlutolící (Trachemys scripta scripta) je želva z čeledi emydovitých, poddruh želvy nádherné. Trachemys scripta jsou první želvy, u kterých byly vyšlechtěny barevné odrůdy.

Popis

Dospělý sameček má délku asi 13-20 centimetrů, samičky asi 20-33 centimetrů. Karapax je obvykle hnědo černý, často se žlutými pruhy. Kůže je olivově zelená se žlutými místy na nohou a krku. Plastron je převážně žlutý se zelenými fleky na okrajích. Na končetinách mají plovací blánu a drápy. Samec má dlouhé drápy na předních končetinách a výrazně delší, v bázi širší ocas. Samice je větší, má krátké drápy, otvor kloaky má výrazně blíže krunýři.

Potrava

Patří mezi všežravce. Živí se hlavně hmyzem, korýši, vodními plži a červy, občas také i malými rybkami a mršinami drobných obratlovců. Mláďata jsou téměř výhradně masožravá, postupem času je zvyšují podíl přijímané rostlinné složky zhruba až na 50%. Z rostlin v přírodě jedí především okřehek, v zajetí se živí pampeliškovými listy, salátem nebo i přebytky akvarijních rostlin, jakou jsou okřehek, Pistia, Ceratopteris atd. Pro zdárný růst krunýře je vhodné podávat mladým želvám vápníkové koncentráty.^[1]

Reprodukce

V období páření se dvoří samec tak, že zatahuje hlavu mezi přední končetiny, které vystrčí s drápy namířenými k samici a třepe jimi. Pohlavní dospělosti dosahují asi pátý rok, stěžejní je ale především dosažená velikost želvy. Rozmnožuje se začátkem jara. Délka vývoje je asi 10-13 týdnů. Počátkem léta si samice vyhloubí nohama jámu, do níž naklade 5 až 23, typicky 10 vajec. Jámu s vejci přikryje zadníma nohama pískem.^[1]

Výskyt

Přirozeně se vyskytuje na jihovýchodě Spojených států amerických v oblasti od Floridy do jihovýchodní Virginie, kde je nejrozšířenější želvou. Vyskytuje se jak v pomalu proudících řekách, tak v údolních nivách, bažinách a mokřadech.

Reference

V tomto článku byl použit překlad textu z článku Yellow-bellied slider na anglické Wikipedii.

1. ↑ ^{a b} terarka.net - želva žlutolící

Externí odkazy

• Obrázky, zvuky či videa k tématu želva žlutolící ve Wikimedia Commons
• Taxon Trachemys scripta scripta ve Wikidruzích

Die Gelbbauch-Schmuckschildkröte (Trachemys scripta scripta), auch Gelbwangen-Schmuckschildkröte genannt, ist eine sehr bekannte Schildkröten-Unterart und gilt in weiten Teilen der Welt als „die typische Wasserschildkröte“, da Schlüpflinge dieser Tiere in großer Zahl im Zoohandel anzutreffen sind, die größtenteils aus amerikanischen Zuchtfarmen stammen. Aufgrund von Importbeschränkungen wurde die vormals häufig gehandelte Rotwangen-Schmuckschildkröte (Trachemys scripta elegans) vom Markt verdrängt.

Gelbwangen-Schmuckschildkröte am Neckar in Stuttgart

Gelbwangen-Schmuckschildkröte am Aradosee in Potsdam

Die Gelbbauch-Schmuckschildkröte stammt aus ruhigen Gewässern der USA zwischen Südost-Virginia und dem nördlichen Florida, kommt aber inzwischen aufgrund von ausgesetzten Tieren auch in Deutschland vor. Ob sich die Tiere in Deutschland vermehren können, ist bislang noch nicht bekannt.

Merkmale

Junges Tier mit deutlicher Panzerzeichnung

An den Seiten des Kopfes hat diese Unterart einen auffälligen gelben Fleck auf der grünen bis olivfarbenen Haut. Der ovale grünliche bis bräunliche Rückenpanzer (Carapax) mit flachem Kiel hat einen breiten gelben Streifen auf jedem Pleuralschild. Der Bauchpanzer (Plastron) ist gelb. In einigen Fällen kommen dort Muster nur auf den vordersten Schilden vor.

Körpergröße

Während erwachsene Männchen eine Größe von etwa 15 cm erreichen, werden Weibchen bis zu 25 cm groß – jedoch gibt es auch Exemplare, die größer als 30 cm werden.

Geschlechtsunterschiede

Neben dem für Schildkröten typischen primären Geschlechtsmerkmal der unterschiedlichen Position der Kloake, die beim Männchen weiter hinten am vergleichsweise längeren Schwanz sitzt, fallen bei Schmuckschildkröten besonders die sehr langen Krallen an den Vordergliedmaßen der Männchen auf.

Auffallend ist das häufige Auftreten von Melanismus bei älteren Männchen.

Lebenserwartung

Mangels genauerer Statistiken kann man nur aufgrund von Beobachtungen einzelner in Gefangenschaft lebender Tiere davon ausgehen, dass Schmuckschildkröten zwischen 50 und 55 Jahre alt werden können.

Lebensweise

Ihre Lebensweise ähnelt der aller Schildkröten (vgl. dort). Den Tag verbringen sie mit der Nahrungssuche und dem Sonnen zur Regulierung ihrer Körpertemperatur. Sobald die Temperaturen dauerhaft unter 15 °C bleiben, beginnen die Tiere zu überwintern.

Ernährung

Junge Gelbbauch-Schmuckschildkröten sind Gemischtköstler, nehmen also tierische und pflanzliche Nahrung zu sich. Mit zunehmendem Alter steigt der Anteil der pflanzlichen Nahrung. Bei Haltung in Gefangenschaft kann die Ernährung ähnlich wie bei der Rotwangen-Schmuckschildkröte gestaltet werden.

Fortpflanzung

Im Herbst und im Frühjahr suchen sich die Männchen und Weibchen zur Begattung auf. Nach einer erfolgreichen Befruchtung bleiben die Weibchen für mehrere Jahre fruchtbar. Weichschalige Eier legen sie ab dem Frühjahr in oft vier Gelegen pro Jahr mit jeweils artabhängig um die vier Eier. Präferierte Eiablagestellen sind sonnige Uferzonen mit leicht sandigem Grund gut oberhalb der Wasseroberfläche. Das trächtige Weibchen sucht diese Stellen früh morgens oder bei Einbruch der Dunkelheit zur Oviposition (Eiablage) auf. Dort gräbt sie eine flaschenförmige Grube, die sie nach der Eiablage sorgfältig verschließt, so dass sie von der Umgebung nicht mehr zu unterscheiden ist. Die Eier werden rund drei Monate lang inkubiert. Das Geschlecht der Jungtiere ist von der Inkubationstemperatur abhängig: Werden die Eier bei 26 °C inkubiert, sind die Jungtiere männlich, ab 31 °C sind sie weiblich.^[1][2]

Haltung in Gefangenschaft

Neben den für alle Schildkröten geltenden Grundlagen, gilt es bei Schmuckschildkröten in erster Linie eine äußerst gute Wasserqualität mit viel Bewegungsraum sowie helles Licht von mindestens 7.000 Lux zu gewährleisten. Werden die Tiere ausschließlich im Haus gehalten, benötigen sie unbedingt eine künstliche Bestrahlung mit UV-B. Ebenso müssen die Jahreszeiten simuliert werden, soll heißen, eine zwei- bis dreimonatige Winterruhe oder zumindest eine verkürzte Aktivitätsphase sollte bei gesunden Schildkröten unbedingt eingehalten werden. Jungtiere sind dabei nicht anders zu behandeln als Adulti. In Mitteleuropa ist von einer Überwinterung im Freiland dringend abzuraten. Die langen und wechselhaften Winter in Mitteleuropa führen bei den Tieren zu Krankheiten und vorzeitigem Tod. Eine Eiablagemöglichkeit muss für Weibchen auch dann vorgesehen sein, wenn keine Zucht angestrebt wird, da auch unbefruchtete Eier gelegt werden und es ohne einen geeigneten Eiablageplatz zu Legenot kommen kann. Vor der Anschaffung von Schmuckschildkröten sollte die hohe Lebenserwartung ebenso bedacht werden wie die zu erwartende Körpergröße und dem damit verbundenen erhöhten Platzbedarf.

Literatur

• Carl H. Ernst, Jeffrey E. Lovich: Turtles of the United States and Canada. Johns Hopkins University Press 2009, ISBN 978-0-8018-9121-2, S. 444–470 (Auszug in der Google-Buchsuche).
• Holger Vetter: Turtles of the World – Schildkröten der Welt. Band 2: Nordamerika. Chimaira, Frankfurt am Main 2004, ISBN 3-930612-57-7.

Einzelnachweise

1. ↑ C. Murdock, T. Wibbels: Expression of Dmrt1 in a turtle with temperature-dependent sex determination. In: Cytogenetic and Genome Research. Band 101, Nr. 3-4, 2003, ISSN 1424-859X, S. 302–308, doi:10.1159/000074353, PMID 14684999.
2. ↑ Shuji Takada, Leo DiNapoli, Blanche Capel, Peter Koopman: Sox8 is expressed at similar levels in gonads of both sexes during the sex determining period in turtles. In: Developmental Dynamics: An Official Publication of the American Association of Anatomists. Band 231, Nr. 2, Oktober 2004, ISSN 1058-8388, S. 387–395, doi:10.1002/dvdy.20132, PMID 15366016.

Η κιτρινομάγουλη χελώνα (Trachemys Scripta Scripta) είναι ένα υποείδος χελώνας ξηράς και νερού που ανήκει στην οικογένεια των Εμυδίδων. Αυτό το υποείδος συναντάται στις Ηνωμένες Πολιτείες της Αμερικής και πιο συγκεκριμένα στη Φλόριντα μέχρι τη νοτιοανατολική Βιρτζίνια ^[1] και μάλιστα θεωρείται ένα από τα πιο κοινά είδη χελώνας για την περιοχή. ^[2] Ζει σε μια μεγάλη ποικιλία υδροβιότοπων όπως λίμνες, ποτάμια και βάλτους. Εκτός από αυτά η Κιτρινομάγουλη Χελώνα είναι επίσης και πολύ δημοφιλή κατοικίδιο .

Περιγραφή

Τα αρσενικά συνήθως φτάνουν τα 13-23 εκατοστά, μικρότερα από τα θηλυκά τα όποια κυμαίνονται στα 20-33 εκατοστά. ^[3] Το καβούκι είναι συνήθως καφέ ή μαύρο, συχνά με κίτρινες γραμμώσεις ή κουκκίδες. Το χρώμα δέρματος είναι σκούρο πράσινο με εξίσου συχνά κίτρινες γραμμώσεις στο λαιμό και τα πόδια. Σε αυτά τα χαρακτηριστικά οφείλει και το όνομα της η Κιτρινομάγουλη Χελώνα. Ωστόσο το κάτω κέλυφος της τείνει να είναι κίτρινο με μαύρες κηλίδες κατά μήκος τω άκρων και σε συχνές περιπτώσεις πάνω σε αυτό σχηματίζονται σχήματα όπως S και ερωτηματικού. Με την πάροδο του χρόνου όταν η χελώνα ενηλικιωθεί, φτάνοντας την ηλικία των 3-4 χρόνων, το καβούκι της τείνει να γίνεται πιο σκούρο.

Σε αυτήν την φωτογραφία οι μαύρες κηλίδες φαίνονται ολοφάνερα.

Φωτογραφίες

The yellow-bellied slider (Trachemys scripta scripta) is a land and water turtle belonging to the family Emydidae. This subspecies of pond slider is native to the southeastern United States, specifically from Florida to southeastern Virginia,^[4] and is the most common turtle species in its range.^[5] It is found in a wide variety of habitats, including slow-moving rivers, floodplain swamps, marshes, seasonal wetlands, and permanent ponds.^[6] Yellow-bellied sliders are popular as pets. They are a model organism for population studies due to their high population densities. ^[7]

Description

Adult male yellow-bellied sliders typically reach 5–9 inches (13–23 cm) in length; females range from 8–13 inches (20–33 cm).^[8] The carapace (upper shell) is typically brown and black, often with yellow stripes. The skin is olive green with prominent patches of yellow down the neck and legs. As the name implies, the plastron (bottom shell) is mostly yellow with black spots along the edges. Adults tend to grow darker as they age.^[9][10] Yellow-bellied sliders are often confused with eastern river cooters, who also have yellow stripes on the neck and yellow undersides, but the latter lack the green spots characteristic of this species. The yellow belly often has an "s"-shaped yellow stripe on its face. They also have markings shaped like question marks on their bellies. Females of the species reach a larger body size than the males do in the same populations.^[11]

The yellow plastron with green spots is visible in this view.

Distribution

Yellow-belly sliders range from southeastern Virginia through the coastal plains of the Carolinas, Georgia, northern Florida, and eastern Alabama. ^[12] In European countries where pond sliders are established and invasive, that they can impose threats to native biodiversity through competitive advantage over native terrapins. ^[13]

Reproduction

Mating can occur in spring, summer, and autumn. They have polygynandrous mating behavior. Courtship consists of biting, foreclaw display, and chasing. ^[14] Yellow-bellied sliders are capable of interbreeding with other T. scripta subspecies, such as red-eared sliders, which are commonly sold as pets. The release of non-native red-eared sliders into local environments caused the state of Florida to ban the sale of red-eared sliders in order to protect the native population of yellow-bellied sliders.^[15]

Mating takes place in the water. Suitable terrestrial area is required for egg-laying by nesting females, who will normally lay 6–10 eggs at a time, with larger females capable of bearing more. The eggs incubate for 2–3 months and the hatchlings will usually stay with the nest through winter. Hatchlings are almost entirely carnivorous, feeding on insects, spiders, crustaceans, tadpoles, fish, and carrion. As they age, adults eat less and less meat, and up to 95% of their nutritional intake eventually comes from plants.^[10]

Movement

Yellow-bellied slider movement is highly instigated by dry seasons, where they can be found traveling terrestrially to locate a new water source.^[16] One study also found movement is also highly motivated by reproductive recruitment. Differences between male and female movements were observed. Males were more active than females in spring to the end of autumn. Males also exhibited more terrestrial and aquatic movements than females. Finally, long periods of movements were exclusively males.^[17]

Feeding behavior

The slider is considered a diurnal turtle; it feeds mainly in the morning and frequently basks on shore, on logs, or while floating, during the rest of the day. At night, it sleeps on the bottom or on the surface near brush piles. Highest densities of sliders occur where algae blooms and aquatic macrophytes are abundant and are of the type that form dense mats at the surface, such as Myriophyllum spicatum and lily pads (Nymphaeaceae). Dense surface vegetation provides cover from predators and supports high densities of aquatic invertebrates and small vertebrates, which offer better foraging than open water.^[18]

Hatchlings are primarily carnivorous and feed on insects, spiders, crustaceans, and tadpoles. Adults prefer a more high-protein diet but can sustain a vegetative diet. Adult diets consist of leaves, stems, roots, fruits, larger invertebrates, small fish, tadpoles, and frogs. ^[19]

Predators

Some common predators of the yellow-bellied slider include raccoons, opossums, red foxes, and skunks. Other than predators, yellow-bellied sliders are susceptible to respiratory infections which can cause wheezing, drooling, or puffiness in the eyes and is commonly caused by bacteria. Additionally, these turtles can develop fungal spores that can lead to shell rot, they can also develop metabolic bone disease which can stunt the growth of their shells and cause them to be more brittle and prone to damage ^[20]

Lifespan

The lifespan of yellow-bellied sliders is over 30 years in the wild,^[21] and over 40 years in captivity.^[10]

Since yellow-bellied sliders are long-lived organisms, they require high survivorship to maintain stable populations. They are particularly susceptible to negative effects associated with anthropogenic habitat modification such as increased presence of human-subsidized predators and increased road mortality. Recruitment could also be decreased in populations in highly urbanized areas due to a decrease in habitat connectivity and potential nesting sites.^[22]

As pets

Housing

Baby yellow-bellied sliders may be kept in a fairly small tank (20 to 40 gallons), but as they age, after about three years, they will require much more space. One adult may be housed in a 75 US gal (284 L) or larger aquarium. The turtles require enough water to turn around, with a depth of 16–18 in (41–46 cm) recommended. Water temperature should be kept between 72 and 80 °F (22–27 °C) and properly filtered.^[10] Keeping fish with turtles is usually avoided due to the risk that the turtle will eat the fish. Sliders need a basking area that is kept warm during the day and that will allow the turtle to move around, balance, and dry off completely. This area should average 89–95 °F (32–35 °C) and can be heated with a UV-A heat lamp. A second lamp that produces UV-B is absolutely essential for the turtle to metabolize calcium properly. Direct, unfiltered sunlight is preferable. The lamps should be switched on during daylight hours.^[10]

Diet

Pond plants such as elodea (anacharisan) and cabomba can also be left in the water, while human-consumed vegetables such as romaine lettuce, escarole and collard greens must be changed daily. As sliders are omnivores, insects and freshly killed fish may also be provided for protein. Commercially processed animal-based reptile food may be given too, but any sort of leftovers should be immediately removed to prevent fouling the water or turtle's habitat.^[23]

Gallery

• 

  Trachemys scripta scripta in Francis Beidler Forest

• 

  Detail of head

• 

  Detail of shell

• 

  Face

• 

  Upper part

• 

  Side view

See also

• Red-eared slider × yellow-bellied slider sometimes called yellow-eared slider

References

La tortuga de orejas amarillas (Trachemys scripta scripta) es una tortuga de la familia Emydidae, que habita desde la parte Este de Estados Unidos hasta el norte de México.

Descripción

Es una de las tres subespecies de Trachemys scripta que hoy reconoce la ciencia. Son tortugas robustas, que de adultas presentan una coloración general negruzca o pardo oscuro, con líneas muy contrastadas de color amarillo en cara, patas y cola. El plastrón es amarillo y luce normalmente muy pocas manchas, que siempre son negras, pequeñas y compactas. Los juveniles son de color verde vivo y con más dibujos en el espaldar. Se diferencia de las otras dos subespecies por el plastrón más amarillo, con menos manchas y más pequeñas, y porque la mancha postorbital de la sien y la raya que parte de debajo del ojo están unidas tras el mismo por una mancha amarilla vertical, lo que hace que tengan una suerte de media luna vertical amplia en el ojo. La mancha postorbital de la sien a veces es rojiza, pero siempre se torna negra y desaparece con la edad. Incluida en el catálogo de especies exóticas invasoras en España, Real Decreto 630/2013 de 2 de agosto,por el que se regula el Catálogo de Especies Exóticas Invasoras.

Hábitat

Aguas lentas o quietas, con fondo fangoso y gran vegetación sumergida o flotante. Y en invierno están en sitios más cálidos.

Se sitúa sobre cualquier objeto o sobre los bancos de arena para exponerse al sol. Muy acuática. Viven en todo tipo de cursos de agua: ríos lentos, lagos, pantanos, estanques, balsas,... Se adaptan casi a cualquier medio acuático, excepto a los ríos de cauce rápido. También pueden tolerar hasta cierto punto el agua salobre.

Dimensiones

Al nacer cuentan con un caparazón de 3cm, pero llegan a alcanzar los 28 cm. Crecen durante toda su vida entre 10-40cm de longitud de caparazón. Los machos tienen la cola mucho más larga y fina que las hembras, las cuales su cola es más corta y ancha. La cloaca en los machos suele estar más alejada del plastrón que en las hembras. También se caracterizan por las uñas, los machos las tienen más largas (crucial para la reproducción) y las hembras más cortas. El plastrón en los machos se presenta cóncavo (para acomodar el caparazón de la hembra en la reproducción), mientras que el de las hembras totalmente plano.

Las hembras aun así son más grandes que los machos.

Alimentación

Predominantemente omnívora para los ejemplares jóvenes en la naturaleza, además de pequeñas presas (invertebrados y vertebrados). La base de la dieta puede ser pienso para tortuga, además se le debe dar alimento de origen animal, como pueden ser todo tipo de insectos, caracoles, babosas, renacuajos, pequeños anfibios, peces, y también carne como grasa y pescado. Se les puede dar también algún tipo de fruta y verdura, pero no lo suelen aceptar. Para que tengan un aporte vegetal, se recomienda que sean incorporadas en el estanque o acuario diferentes plantas acuáticas, tanto de fondo como flotantes: jacinto de agua (Eichhornia), lechuga de agua (Pistia), Salvinia, Azola, lentejas de agua (Lemna), Elodea, Anubia, etc. Todas estas plantas servirán para decorar y limpiar el acuario, y cuando las tortugas tengan hambre se las comerán. aceptan plantas acuáticas; los adultos son carnívoros, necrófagos y coprófagos, pero mantienen en su dieta una parte vegetariana. Para el buen crecimiento de estas tortugas, es necesaria una alimentación equilibrada. Nunca se les debe dar Gammarus o gambitas secas demasiado a menudo. Muchas personas se lo dan como alimento único y con el tiempo la tortuga sufre diferentes enfermedades derivadas de la falta de vitaminas.

Exigencias

En cautividad hay que imitar lo mejor posible el hábitat natural.

La temperatura del agua puede oscilar entre 25 °C y 35 °C aunque en invierno se puede bajar hasta menos de 20 °C. Estas tortugas se adaptan sin problemas al clima de España, por lo que se pueden tener al exterior todo el año. Las crías con un año de vida no deben hibernar, y por lo tanto añadiremos a su acuario un calentador a 24-26 °C.

Necesitan un acuario amplio con una profundidad mínima de 40 cm para que puedan nadar. Necesitan una pequeña zona seca donde descansar y calentarse y fácilmente accesible. En general es bastante fácil mantener esta especie. Si es alimentada adecuadamente, tiene sol y suficiente espacio, es probable que crezca rápido y no sufra enfermedades. Lo ideal es el mantenimiento al aire libre, en un estanque. Las especies procedentes de EE. UU. soportan las temperaturas de las zonas costeras sin problemas, incluso hay aficionados en Madrid que las mantienen todo el año al exterior. Las especies de Centroamérica no toleran tan bien el frío, pero hay personas de Barcelona y cercanías que las mantienen también todo el año al aire libre. El estanque es recomendable para ejemplares de más de 10 cm. Debe tener en la parte más profunda al menos 60 cm de profundidad de agua, y debe tener un acceso a la zona terrestre, ya sea con una rampa o con los bordes en forma de playa. Los ejemplares juveniles deben estar en un acuario con al menos 10-15 cm de profundidad de agua. Deben tener una calentador los 2 primeros años a 24-26 °C.No se recomienda el uso de grava para el fondo. Deben tener una rampa para asolearse. Si están en una zona de la casa donde no hay mucho sol, se deberá añadir una luz UVB especial para reptiles. Es recomendable el uso de filtro, pero de todas formas se deberá cambiar el agua a menudo. La zona terrestre debe estar bien vallada, ya que estas tortugas son excelentes escaladoras. La tierra debe ser normal y corriente (no arena ni turba abonada para plantas). Se pueden poner plantas y árboles, pero se debe dejar una zona soleada sin vegetación, ya que es lo que prefieren a la hora de poner huevos. En el estanque se pueden poner plantas acuáticas, tanto flotantes como de fondo, pero al final acabarán comidas o arrancadas de cuajo. Tampoco se recomienda que compartan el estanque con otros animales, a menos que sean kois adultos; si se les pone junto a otros peces, anfibios o caracoles, se los acabarán comiendo a todos.

Enlaces de interés

• Tortugas de agua
• Infotortuga

La Trachémyde à ventre jaune, Tortue à tempes jaune, Tortue de Floride, ou Tortue à ventre jaune (Trachemys scripta scripta) est une sous-espèce de tortue de la famille des Emydidae^[1].

Répartition

Cette sous-espèce est endémique de l'est des États-Unis. Elle se rencontre en Virginie, en Caroline du Nord, en Caroline du Sud, en Géorgie, en Alabama et en Floride^[1].

Description

Les mâles adultes font 20 cm et les femelles 30 cm. Leur durée de vie peut aller jusqu'à 50 ans si elles sont dans un environnement naturel, sinon elles vivent plutôt 25 ans dans un aquarium.

Quant à elles, qui, par rapport aux Trachemys scripta elegans (voir:Tortue de Floride) qui ont des tempes rouges, ces tortues sont un peu jaunâtres.

En captivité

Le genre entier (Trachemys ssp) est soumis au certificat de capacité pour l'élevage et le maintien en captivité en France, repris dans l'arrêté Perret du 10 août 2004 ^[2].

L'espèce Trachemys scripta est considérée comme invasive ^[3].

Publication originale

• Thunberg in Schoepff, 1792 : Historia Testudinum Iconibus Illustrata. Erlangae, Ioannis Iacobi Palm, p. 1-136 (texte intégral).

Notes et références

La tartaruga dalle orecchie gialle, o scivolatrice dal ventre giallo, (Trachemys scripta scripta (Thunberg in Schoepff, 1792)^[2]) è una testuggine appartenente alla famiglia degli emididi, diffusa negli Stati Uniti.^[3] È una sottospecie della tartaruga palustre americana.

Descrizione

Giovane Trachemys scripta scripta.

Illustrazione di Trachemys scripta scripta, qui indicata con il sinonimo obsoleto Emys serrata.

La Trachemys scripta scripta deve il nome comune di "tartaruga dalle orecchie gialle" alle chiazze di color giallo acceso sulle guance.
Assomiglia alla Trachemys scripta troostii (o tartaruga dalle orecchie arancioni), che però è caratterizzata da una striscia gialla con sfumature arancioni posta poco al di sopra della membrana timpanica.

Il carapace cambia colore a seconda dell'età: quando l'individuo è più giovane il colore è verde scuro, poi con il passare del tempo si scurisce fino ad arrivare perfino a nero, soprattutto nei maschi.

Il piastrone è completamente giallo, con al massimo una macchia nera sui due scuti gulari, ed è all'origine del nome "scivolatrice dal ventre giallo" (in inglese yellow-bellied slider).

Le dimensioni di questa sottospecie sono variabili a seconda del sesso dell'animale: i maschi sono più piccoli e si aggirano sui 15 cm (18 cm se cresciuti in cattività), mentre le femmine possono raggiungere anche i 25 cm.

I maschi hanno unghia molto lunghe (possono arrivare fino a 3 cm) che servono per facilitare la danza di accoppiamento, e una coda molto lunga con apertura della cloaca posta alla sua estremità, in prossimità della punta; le femmine invece hanno una coda sottile con la cloaca posta alla base della coda per aiutarle durante la deposizione delle uova. Tutte queste differenze vengono notate con difficoltà, o non si vedono affatto, prima della maturità sessuale, ovvero quando gli animali arrivano alle dimensioni di circa 15 cm, verso il 5º anno d'età.

In media vive 20 anni circa in libertà, ma in cattività può raggiungere i 40 anni di età.

Distribuzione e habitat

Questa tartaruga è originaria delle acque degli Usa, tra la Virginia meridionale e la Florida settentrionale.^[1] Predilige corsi d'acqua poco profondi, con fondale morbido, poca corrente, abbondante esposizione al sole e ricca vegetazione.

Biologia

Il letargo di questo animale varia a seconda del luogo, solitamente dura il periodo invernale, ovvero da fine novembre a inizio marzo.

Alimentazione

Onnivora.

Riproduzione

I maschi durante il periodo di corteggiamento adottano un rituale particolare vibrando le zampe anteriori innanzi al muso delle femmine.

Le uova vengono tenute in grembo per un periodo che varia dai 30 ai 60 giorni, e dopo esser state deposte in un terriccio umido e caldo bisogna aspettare dai 2 ai 4 mesi prima di vederle schiudersi. Una tartaruga può deporre dalle 5 alle 20 uova in ogni covata e ogni anno fa circa tre covate. Come in altre specie di rettili, il sesso dipende dalla temperatura, ovvero se le uova vengono deposte in un luogo con meno di 27 gradi nascerà una tartaruga di sesso maschile, mentre se vengono deposte in un luogo con temperatura di 30 gradi o superiore, nascerà una tartaruga di sesso femminile. Le covate che nascono a una temperatura compresa tra i 27 e i 30 gradi generano esemplari di diverso sesso, a seconda di quali uova restano più al caldo.

Stato di conservazione

La specie non è a rischio.

Malattie

L'esemplare è soggetto a diverse patologie, tra cui:

1. Gotta. Può essere causata da un'alimentazione poco varia, da un eccesso di vitamine o da disidratazione.
2. MOM. Può sorgere in diversi casi, tra cui: carenza di calcio; eccesso di fosforo; poca esposizione ai raggi UVB-UVA. I sintomi sono la deformazione permanente delle ossa e della corazza.
3. Piramidalizzazione. Una dieta troppo proteica e la scarsità di moto possono provocare delle gobbe, antiestetiche e nocive alla loro salute.
4. Ipovitaminosi A. La carenza della vitamina A si manifesta con la cecità temporanea (infiammazione di entrambi gli occhi) e può essere determinante nell'insorgere di patologie all'apparato uditivo e a fegato.
5. Congiuntivite. È un'infiammazione degli occhi dovuti a fattori esterni (sabbia, terra, ecc.) che porta alla cecità temporanea
6. SCUD. È una malattia infettiva causata da batteri colonizzanti lesioni superficiali o da organismi patogeni nel sangue.
7. Micosi. Patologia causata da insediamento di funghi nella cute o nella corazza ed associata a mancata esposizione ai raggi ultravioletti o allo stress.
8. Rinite. Infezione delle vie respiratorie causata dagli sbalzi termici (ma anche da alimentazione non varia). La patologia potrebbe evolversi in polmonite.
9. Gastroenteriti.
10. Costipazione gastrointestinale. Rallentamento della digestione fino ad un completo arresto. Conseguenza è che il cibo fermo nell'apparato digerente, disidratandosi, diventa una massa dura e compatta che può anche fermentare producendo gas e batteri dannosi.
11. Stomatiti.
12. Distocia. Difficoltà nel deporre le uova.
13. Ritenzione degli scuti.
14. Prolasso della cloaca.
15. Insufficienza renale.
16. Tumore.
17. Ascesso auricolare. Si tratta di un'infezione localizzata sulla zona laterale della testa (orecchie), che si manifesta con un gonfiore sporgente. Necessita di intervento chirurgico, seguito da cura antibiotica. Tra le cause, vi è la carenza di vitamina A; ma anche scarsa igiene in vasca, mancanza di raggi UVB e temperature inadeguate.

Eco-etologia in Italia

Purtroppo le Trachemys scripta scripta spesso vengono acquistate da piccole e poi abbandonate una volta cresciute.

La Trachemys è inserita nell'elenco mondiale delle 100 specie più invasive^[4].

Questa specie viene comunemente ritenuta una temibile predatrice di anfibi, pesci e uccelli acquatici e concausa della diminuzione degli esemplari dell'autoctona Emys orbicularis.

Tale luogo comune è in contrasto con innumerevoli studi italiani ed europei evidenziano che la specie nei primi anni di vita è prevalentemente insettivora e da adulta è prettamente vegetariana ed opportunistica^[5][6], con scarse capacità predatorie, al contrario della prettamente carnivora Emys o., inoltre non sono stati evidenziati casi di predazione alla piccola fauna simpatrica, pesci e pulli di ralli e di anatidi^[7].^[8]

Si stima che in Italia ogni anno giungano circa 900.000 testuggini l'anno e l'abnorme diffusione degli esemplari, negli specchi, corsi d'acqua, finanche nelle fontane e laghi dei parchi pubblici è dovuta esclusivamente al continuo rilascio di esemplari adulti o subadulti^[9] capaci di superare con un fase di letargo i rigori invernali, cosa non possibile per i giovani esemplari. Nelle varie zone climatiche italiane è stato osservato che le deposizioni di uova raramente portano alla schiusa e che gli esemplari sopravvivono solo in condizioni di semilibertà in ambienti lacustri protetti e nelle zone meridionali con inverni meno rigidi.^[7][10][11]

La Trachemys è soggetta a tutti i fattori antropici negativi a cui è soggetta la Emys e la sua massiccia presenza è dovuta solo al continuo costante rilascio di svariate decine di migliaia di esemplari adulti e subadulti ben alimentati nella fase di allevamento domestico, cosa che fa superare la fase di riduzione naturale per predazione a cui sono sottoposti i giovani esemplari selvatici.

Analizzando tutti questi fattori è stato ipotizzato che senza questi continui rilasci questa specie sarebbe destinata a scomparire in alcune decine di anni per la sua incapacità di riprodursi e quindi sia da ritenere sì alloctona ma non specie acclimatata.^[12]

Terrariofilia

Le giovani tartarughe possono essere ospitate in un acquaterrario piuttosto ampio, munito di una cospicua area asciutta. Questo deve essere dotato di un termoriscaldatore e di una fonte di luce a raggi ultravioletti A e B. Le temperature ottimali vanno dai 20 ai 28 °C con una lieve escursione termica giornaliera di circa 5-6 °C; l'umidità dovrebbe aggirarsi attorno al 50-70% (necessario un riscaldatore e un filtro esterno per la qualità dell'acqua). Quando le loro dimensioni cominciano a superare la decina di cm di carapace (di lunghezza) andrebbero alloggiate all'aperto per tutto l'anno (eccezione fatta per le aree in cui l'acqua d'inverno ghiaccia all'aperto), in un apposito laghetto con molta sabbia di fondo e almeno 2m di profondità per il letargo. Se non fosse possibile ospitare le tartarughe adulte all'aperto, si consiglia di tenerle tutto l'anno in un acquaterrario 100x50x50 (per un solo esemplare) o 120x60x60 (per due esemplari).

Galleria d'immagini

• Numeroso gruppo di Trachemys tra cui anche alcune Trachemys scripta scripta

• Gruppo di Trachemys scripta, con alcune Trachemys scripta elegans ed alcune Trachemys scripta scripta

• Fontana del Belvedere al Museo nazionale di Capodimonte

Note

De geelbuikschildpad^[2] (Trachemys scripta scripta) is een schildpad uit de familie moerasschildpadden (Emydidae). Het is een ondersoort van de lettersierschildpad (Trachemys scripta).^[3] De soort werd voor het eerst wetenschappelijk beschreven door Johann David Schoepff in 1792.

Uiterlijke kenmerken

De afmetingen van een volwassen schildpad verschillen per sekse, de vrouwtjes worden veel groter dan de mannetjes. Vrouwtjes bereiken een schildlengte tot maximaal 27 centimeter.^[4] Daarnaast hebben mannetjes een langere staart en relatief lange nagels aan de voorpoten, vooral oudere exemplaren. Het schild is bij oudere dieren vrij bol, bij jongere exemplaren nog plat en de schildplaten hebben aan de achterzijde doornachtige punten. Al deze kenmerken vervagen naarmate het dier ouder wordt. Ook hebben jongere dieren een landkaart-tekening op de schildplaten en een meer afstekende tekening op de huid. Een typisch kenmerk is de S-vormige gele streep op de zijkant van de kop.

Algemeen

De geelbuikschildpad komt voor in het zuidoosten van de Verenigde Staten en het noordoosten van Mexico. In Nederland is in Maastricht weleens een exemplaar aangetroffen maar deze was uitgezet of ontsnapt. Ze worden nu bijna overal gevonden omdat veel mensen hun schildpad dumpen. Hun biotoop bestaat uit moerassen, rivierarmen en meren met liefst stilstaand water. Het is een dagactieve schildpad die graag zont op boomstammen en een temperatuur van boven de 20 graden prefereert, er wordt geen winterslaap gehouden. Op het menu staan kleine waterdiertjes en waterplanten, de schildpad is omnivoor.

Gevangenschap

Toen er een invoerverbod op de roodwangschildpad (Trachemys scripta elegans) kwam, schakelde de handel over op twee andere ondersoorten van Trachemys scripta; de geelwangschildpad (Trachemys scripta troosti) en deze ondersoort. Hierdoor ging de geelbuikschildpad sterk in aantal achteruit. De schildpad is vrij gemakkelijk in leven te houden, eet bijna alles en is redelijk handtam. Nadeel bij in de natuur gevangen exemplaren is dat er parasieten mee kunnen komen. De levensverwachting van de schildpad is dertig jaar, er zijn exemplaren bekend die een leeftijd van meer dan 40 jaar bereikt hebben.

Bronvermelding

Referenties

Bronnen

• (en) Peter Uetz & Jakob Hallermann - The Reptile Database – Trachemys scripta - Website Geconsulteerd 19 mei 2015
• (en) - Peter Paul van Dijk, John B. Iverson, Anders G. J. Rhodin, H. Bradley Shaffer & Roger Bour - Turtles of the World, 7th Edition: Annotated Checklist of Taxonomy, Synonymy, Distribution with Maps, and Conservation Status - ISSN 10887105 (2014) - Website
• (en) C.H. Ernst, R.G.M. Altenburg & R.W. Barbour - Turtles of the World - Website

Żółw żółtobrzuchy^[2], Żółw żółtouchy^[2] (Trachemys scripta scripta) – podgatunek żółwia ozdobnego (Trachemys scripta) z podrzędu żółwi skrytoszyjnych z rodziny żółwi ozdobnych.

Opis

Podgatunek ten charakteryzujący się jasnożółtą pionową pręgą za okiem, oraz typowo żółtym plastronem z małą ilością ciemnych akcentów. Karapaks jest również zielono-oliwkowy odznaczający się wyraźnymi pomarańczowo-czerwonymi motywami kolorystycznymi u młodych osobników, a ciemniejącymi nawet do czarnego z wiekiem. Oznakowania na głowie, nogach i ogonie w postaci żółtych pasów są węższymi niż u innych podgatunków i występują w mniejszej ilości.

Rozmiary

Dorosłe osobniki osiągają rozmiar dochodzący do 29 centymetrów długości karapaksu. Samce są mniejsze od samic.

Biotop

Stawy, jeziora, bagna.

Rozmnażanie

Samica składa 6-10 jaj, których inkubacja trwa 2-3 miesiące, w naturze młode zimują w komorze lęgowej.

Występowanie

Od południowo-wschodniej Wirginii po Teksas.

Uwaga

Żółwie Trachemys scripta w Polsce uznawane są za gatunek inwazyjny. Oznacza to, że nie wolno takich żółwi wypuszczać do środowiska naturalnego^[3].

Zobacz też

• Pseudemys concinna – również nazywany żółwiem żółtobrzuchym.
• Trachemys scripta troostii – również nazywany żółwiem żółtouchym.

Przypisy

Linki zewnętrzne

• Hodowla żółwia żółtobrzuchego (pol.)
• Dieta żółwi wodno-lądowych (pol.)

Trachemys scripta scripta je korytnačka z čeľade vodnice (Emydidae), poddruh korytnačky písmenkovej (Trachemys scripta). Trachemys scripta sú prvé korytnačky, u ktorých boli vyšľachtené farebné odrody.

Opis

Dospelý samček má dĺžku asi 13-20 centimetrov, samičky asi 20-33 centimetrov. Karapax je obvykle hnedo čierny, často so žltými pruhmi. Koža je olivovo zelená so žltými miestami na nohách a krku. Plastrón je prevažne žltý so zelenými fľakmi na okrajoch. Na končatinách majú plávaciu blanu a pazúry. Samec má dlhé pazúry na predných končatinách a výrazne dlhší, v bázy širší chvost. Samica je väčšia, má krátke pazúry, otvor kloaky má výrazne bližšie panciera.

Najbližšie jej sú Trachemys scripta elegans, Trachemys scripta troosti, ale aj iné korytnačky z podčeľade Deirochelyinae.

Potrava

Patrí medzi všežravce. Živí sa hlavne hmyzom, kôrovcami, vodnými ulitníkmi a červami, občas tiež aj malými rybkami a mršinami drobných stavovcov. Mláďatá sú takmer výhradne mäsožravé, časom zvyšujú podiel prijímanej rastlinnej zložky zhruba až na 50%. Z rastlín v prírode jedia predovšetkým žaburinku, v zajatí sa živia púpavovými listami, šalátom alebo aj prebytkami akváriových rastlín, akými sú žaburinka, Pistia, Ceratopteris atď. Pre zdarný rast panciera je vhodné podavať mladým korytnačkám vápnikové koncentráty.^[1]

Reprodukcia

V období párenia sa dvorí samec tak, že zaťahuje hlavu medzi predné končatiny, ktoré vystrčí s pazúrmi namierenými k samici a trepe nimi. Pohlavnej dospelosti dosahujú asi piaty rok, kľúčová je ale predovšetkým dosiahnutá veľkosť korytnačky. Rozmnožuje sa začiatkom jari. Dĺžka vývoja je asi 10-13 týždňov. Počiatkom leta si samica vyhĺbi nohami jamu, do ktorej nakladie 5 až 23, typicky 10 vajec. Jamu s vajcami prikryje zadnými nohami pieskom.^[1]

Výskyt

Prirodzene sa vyskytuje na juhovýchode Spojených štátov amerických v oblasti od Floridy do júhovýchodnej Virgínie, kde je najrozšírenejšou korytnačkou. Vyskytuje sa ako v pomaly prúdiacich riekach, tak v údolných nivách, močiaroch a mokradiach.

Referencie

1. ↑ ^{a b} terarka.net - želva žlutolící

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Želva žlutolící na českej Wikipédii.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trachemys scripta scripta

Opis vrste

Gre za vodne želve. Za njih je značilna izrazita široka rumena lisa , ki se za očesom spušča proti spodnji čeljusti na obeh straneh glave. Od tod tudi poimenovanje. Zelo podobna je bolje poznani vrsti rdečevratke. Samice dosežejo velikost med 23 in 28 cm, samci pa so manjši, v dolžino merijo med 15 in 22 cm. Pri mladih osebkih je oklep skoraj okrogel, med tem ko z leti postane bolj ovalne oblike. Barva oklepa pri mlajših osebkih je zelene barve z rumenimi in črnimi črtami. Tudi kožni vzorec je enakih barv. S starostjo oklep želve močno potemni in se obarva temno zeleno-črno-rjavo. Plastron je raven, enobarvno rumen, okrašen s črnimi pikami oz. lisami. Barvna shema ustreza okolju, kjer želve živijo in deluje kamuflažno, tako jo dobro prekrije pred sovražniki.

Življenjski prostor

Želve naseljujejo predvsem področja s počasi tekočimi oz. stoječimi vodami poraslimi z vegetacijo. Najdemo jih v zalivih rek, mlakah, močvirjih, jezerih, ribnikih,… Prezimijo na dnu ribnikov ali rek ali pa se zakopljejo v tla v bližini vode. Na kopnem se večinoma le sončijo, odlagajo jajca, hibernirajo in občasno hranijo. Geografsko jih v naravi kot avtohtono vrsto najdemo v Srednji in Severni Ameriki (od Virginije do Floride, Teksasa in v Srednji Ameriki). V Evropo je podvrsta prišla preko trgovin s hišnimi ljubljenčki. Število je znatno naraslo predvsem po prepovedi uvoza rdečevratk iz tretjih držav v EU (v Sloveniji prepoved velja od leta 2004). Na žalost delijo enako usodo kot rdečevratke, saj jih lastniki pogosto spustijo v naravo (sploh zaradi velikosti), kjer se praviloma ne razmnožujejo, a zaradi dolge življenjske dobe vrste ostanejo več let. Posamezni osebki te podvrste se pojavljajo razpršeno po celi Sloveniji, predvsem v stoječih mlakah in bajerjih v urbanih središčih in okolici.

Hrana

Pri mladih želvah je hrana živalskega izvora prisotna v 65-75%, rastlinska pa v približno četrtinskem deležu. Z leti delež rastlinske hrane narašča (čeprav imajo tudi odrasle želve rade beljakovinsko bogato prehrano). V naravi se hranijo predvsem z žuželkami, vodnimi polži, deževniki, rakci, mrtvimi ribami (običajno zdravih niso sposobne ujeti), paglavci in drugo živalsko hrano. Rastline, ki jih rumenovratke jedo, so alge, listi, stebla, korenine, sadje in semena. V ujetništvu jih hranimo s pripravljeno hrano za vodne želve (briketna prehrana). Poskrbeti moramo, da je hrana kar se da raznolika (liofilizirani postranici, kobilice, mokarji, polži, zelena solata, radič, regrat, vodna leča, sadje…). Mlade želvice hranimo večkrat dnevno, odrasle pa le enkrat do dvakrat. Pri tem velja upoštevati pravilo, da se hrana, ki jo želve po petih minutah ne pojedo iz akvarija odstrani.

Razmnoževanje

Spolna zrelost samcev nastopi, ko dosežejo cca. 10-14cm. Pri samičkah, pa je to odvisno od posamezne populacije. Rumenovratke se parijo spomladi. Nato samice z zadnjimi nogami izkopljejo gnezdo (jamo), v katero izležejo jajca. Jamo nato zasujejo. Mladiči se izležejo po cca. 3 mesecih in ostanejo v gnezdu do naslednje pomladi (čez jesen in zimo), ko gredo v vodo in se začno hraniti.

Življenjska doba

Življenjska doba rumenovratk je običajno krepko nad 25 let. V ujetništvu tudi do okoli 50 let.

Trachemys scripta är en medelstor halvakvatisk kärrsköldpadda som beskrev av Carl Peter Thunberg 1792. Den förekommer naturligt i USA och Mexiko och delas in i tre underarter; rödörad, gulbukad- samt gulörad vattensköldpadda. Alla tre är populära som husdjur där den mest välkända är rödörad vattensköldpadda som introducerats i andra delar av världen på grund av att den släpps ut i naturen.

Arten listades som invasiv inom EU (Naturvårdsverket 2016) år 2016. Detta innebär att det var förbjudet att byta, odla, föda upp, transportera, använda samt hålla arten efter den 3 augusti 2016, när förteckningen trädde i kraft. Efter den 3 augusti 2017 blev det förbjudet att även sälja arter på listan. Enligt undantagsreglerna får privatpersoner i Sverige behålla individer som sällskapsdjur tills de dör av naturliga skäl förutsatt att de hålls så att de varken kan rymma eller reproducera sig.^[2]

Utseende

Adulta hanar varierar oftast mellan 13–23 cm och honor 20–33 cm.^[3] Som juvenil har Trachemys scripta grönt skal och gul hud med mörkgröna streck. Färgerna blir dovare med åldern och den adulta sköldpaddan har en olivgrön till brun sköld. Vissa är nästan helt svarta. Skölden är oval och tillplattad upptill. Undersidan av skölden är gul med mörka markeringar.

Systematik och utbredning

Trachemys scripta ingår i familjen kärrsköldpaddor (Emydidae) som omfattar ett tiotal släkten.^[4] Tidigare fördes ett 15-tal underarter till arten i Nord-, Central och Sydamerika och vars dåvarande utbredningsområde sträckte sig till ända till Argentina. Merparten har idag fått artstatus och Trachemys scripta delas idag endast upp i tre underarter:^[4][1]:

• Gulbukad vattensköldpadda (T. s. scripta) Maximilian zu Wied-Neuwied, 1839
• Rödörad vattensköldpadda (T. s. elegans) Johann David Schoepf, 1792
• Gulörad vattensköldpadda (T. s. troostii) John Edwards Holbrook, 1836

Gulbukad vattensköldpadda förekommer ursprungligen i sydöstra USA, främst från norra Florida till sydöstra Virginia,^[5] och är den vanligaste sköldpaddan i sitt utbredningsområde.^[6] Rödörad vattensköldpadda har det största utbredningsområdet av underarterna och förekommer från Alabama till allra nordöstligaste Mexiko, ända till Cuatro Cienegas.^[1] Gulörad vattensköldpadda förekommer i Mississippis och Tennesseeflodens avrinningsområden, och i sydöstra USA. På grund av handeln med den som husdjur förekommer den idag ända till Alabama och Georgia.^[7]

• Gulörad vattensköldpadda

• Gulbukad vattensköldpadda

• Rödörad vattensköldpadda

Introducerade populationer

Introducerade populationer av förvildade utsläppta före detta husdjur av rödörad vattensköldpadda förekommer över hela Mexiko och i delar av USA som Arizona, Kalifornien, på Hawaii och i USA:s nordöstra stater. Vidare förekommer den i Europa i Frankrike, Portugal, Spanien, Italien, Slovenien, Grekland, Kreta, Österrike, Tyskland, Schweiz, Nederländerna, Turkiet, Israel och även i Sydafrika, Taiwan, Thailand, Kambodja, Indonesien och Australien.^[1]

Ekologi

Arten är halvakvatisk och dagaktiv.

Arten är halvakvatisk och lever i en mängd olika habitat som långsamtrinnande floder, flodslätter, träsk, säsongsbundna våtmarker och dammar.^[8] När den föds är den nästan enbart köttätande, och lever av insekter, spindlar, kräftdjur, grodyngel, fisk, och as. När de blir äldre äter de allt mindre kött och upp emot 95% av dess näringsintag kan komma från växtmaterial.^[9]

Den födosöker främst på morgonen och tillbringar sedan mycket av övriga dagen liggande på stranden, på stockar, eller stilla flytande i vattnet. På natten sover den på botten, eller vid ytan i närheten av skyddande växtlighet. Högst förekomst av arten hittar man i områden med blommande alger eller där det förekommer mycket vattenlevande makrofyter som bildar täta mattor på vattenytan, som exempelvis axslinga och näckrosväxter. Denna typ av tät vegetation ger skydd från predatorer och resulterar i stora mängder vattenlevande ryggradslösa djur och små ryggradsdjur som utgör föda.^[10]

Den kan bli över 30 år i det vilda,^[11] och över 40 år i fångenskap.^[9]

Status och hot

I sitt ursprungliga utbredningsområde är den vanlig och populationstrenden för arten är stabil. IUCN kategoriserar arten som livskraftig (LC)^[1] Dock förekommer det områden där utsläppta rödörade vattensköldpaddor hybridiserar med gulbukad vattensköldpaddor vilket utgör ett hot för vissa lokala populationer av den senare underarten.^[12]

References

1. ^ [a b c d e] van Dijk, P.P., Harding, J. & Hammerson, G.A 2013 Trachemys scripta Från: IUCN 2013. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2013.1 www.iucnredlist.org. Läst 2016-05-01.
2. ^ ”Invasiva främmande arter” (på sv). Naturvårdsverket. Arkiverad från originalet den 27 juli 2016. https://web.archive.org/web/20160727105551/http://www.naturvardsverket.se/Stod-i-miljoarbetet/Vagledningar/Ovriga-vagledningar/Invasiva-frammande-arter/. Läst 25 juli 2016.
3. ^ ”Care Sheet — Yellow-bellied Slider”. Care Sheet — Yellow-bellied Slider. Austin's Turtle Page. http://www.austinsturtlepage.com/Care/cs-yellowbelly.htm. Läst 23 oktober 2008.
4. ^ [a b] Bisby F.A., Roskov Y.R., Orrell T.M., Nicolson D., Paglinawan L.E., Bailly N., Kirk P.M., Bourgoin T., Baillargeon G., Ouvrard D. (red.) (23 april 2011). ”Species 2000 & ITIS Catalogue of Life: 2011 Annual Checklist.”. Species 2000: Reading, UK. http://www.catalogueoflife.org/annual-checklist/2011/search/all/key/trachemys/match/1. Läst 24 september 2012.
5. ^ Conant, R., J. Collins. 1991. Peterson Field Guides: Reptiles and Amphibians of Eastern/Central North America. Boston: Houghton Mifflin Co.
6. ^ Scriber, K. T. (August 4, 1986). ”Genetic Divergence among Populations of the Yellow-Bellied Slider Turtle (Pseudemys scripta) Separated by Aquatic and Terrestrial Habitats”. Copeia (American Society of Ichthyologists and Herpetologists) 1986 (3): sid. 691–700. doi:10.2307/1444951.
7. ^ ”Arkiverade kopian”. Arkiverad från originalet den 27 oktober 2008. https://web.archive.org/web/20081027224109/http://www.ben.edu/museum/cumberlandslider.asp. Läst 26 juni 2009.
8. ^ ”Yellow-Bellied Slider reptiles”. Yellow-Bellied Slider reptiles. Reptile Channel. http://www.reptilechannel.com/reptile-species/turtles-and-tortoises-profiles/yellow-bellied-slider-2.aspx. Läst 22 oktober 2008.
9. ^ [a b] ”Choosing a Yellow-Bellied Slider”. Choosing a Yellow-Bellied Slider. Pet Place. http://www.petplace.com/reptiles/choosing-a-yellow-bellied-slider/page1.aspx. Läst 22 oktober 2008.
10. ^ Morreale, Stephen J. (1986). ”Habitat Suitability Index: Slider Turtle” (PDF). Habitat Suitability Index: Slider Turtle. United States Fish and Wildlife Service. http://www.nwrc.usgs.gov/wdb/pub/hsi/hsi-125.pdf.
11. ^ ”Yellow-bellied Slider”. Yellow-bellied Slider. Savannah River Ecology Laboratory, University of Georgia. Arkiverad från originalet den 2014-02-22. https://web.archive.org/web/20140222035235/http://srel.uga.edu/outreach/factsheet/slider.html. Läst 8 juni 2014.
12. ^ Ochoa, Julio (30 juni 2007). ”Red-eared slider turtles now on state’s no-no list for pets”. Naples Daily News. http://www.naplesnews.com/news/2007/jun/30/redeared_slider_turtles_now_states_nono_list_pets/. Läst 23 oktober 2008.

黄腹彩龟（学名：Trachemys scripta scripta）是一种水陆两栖龟类，属泽龟科彩龟属，也是彩龟的指名亚种，分布于美国东南部，尤其集中于佛罗里达州及弗吉尼亚州东南部^[1]，是当地最常见的水龟^[2]。在水流缓慢的河流、泛滥平原沼泽、池塘及季节性湿地都有其踪迹。

红耳彩龟及坎伯兰彩龟是其同种近亲。

参考文献

外部链接

• Aquatic Turtles as Pets - About.com
• Austin's Turtle Page

노란배거북(Trachemys scripta scripta)은 거북목 늪거북과 노란배거북속에 속하는 거북이다. 원래는 붉은귀거북과 같이 미국 남부의 미시시피강 지역에 서식하였으나, 최근에 붉은귀거북과 같이 애완용으로 인기를 끌면서 전 세계의 강과 하천에 서식하게 되었다.^[1]

한국에도 최근, 유해동물로 지정된 붉은귀거북 대용으로 애완용 수입이 많이 되면서 많은 개체가 유입되었는데, 낙동강, 한강을 포함한 우리나라의 전국 각지에 점차적으로 방생된 개체수가 증가하였다. 이때문에 속 전체가 유해동물에 포함되어 수입이 금지되었다.

특징

노란배거북 수컷 성체 몸길이는 일반적으로 13-23cm에 이른다. 암컷의 몸길이는 20cm에서 33cm에 이르기까지 다양하다. 등딱지는 일반적으로 갈색과 검은색이고, 종종 노란색 줄무늬가 있다. 피부색은 올리브색이고 목과 다리 아래로 눈에 띄는 노란색 무늬가 있다. 이름에서 말할 수 있듯이, 가슴 장식은 대부분 노란색이고 가장자리를 따라 검은색 반점이 있다. 성체는 나이가 들면서 몸색깔이 어두워지는 경향이 있다. 노란배거북은 종종 얼굴에 "S"모양의 노란색 줄무늬가 있다. 노란배거북은 배에 물음표 모양의 무늬가 있다.

짝짓기는 봄, 여름, 가을에 이루어진다. 노란배거북은 일반적으로 애완 동물로 판매되는 붉은귀거북과 같은 다른 아종과 교배할 수 있다.

짝짓기는 물속에서 이루어진다. 알은 2~3개월 동안 부화하고 새끼는 일반적으로 겨울동안 둥지에 머무른다. 새끼는 거의 육식을 하고 곤충, 거미, 갑각류, 올챙이, 물고기, 썩은 고기를 먹는다. 나이가 들면서, 성체는 고기를 적게 먹고, 영양 섭취의 최대 95%는 결국 식물에서 온다.

노란배거북은 주행성 거북으로 여겨진다. 노란배거북은 주로 아침에 먹이를 먹고 떠다니는 동안 종종 해안가, 통나무에서 햇볕을 쪼인다. 노란배거북은 밤에 바닥 또는 수풀 더미 근처 표면에서 잔다.

노란배거북의 수명은 야생에서 30년이다.

사진

• 노란배거북

• 노란배거북 머리

• 노란배거북 등딱지

• 노란배거북 얼굴

• 등딱지에 들어간 거북

• 등딱지에 들어간 거북2

참조