nomes no trilho de navegação
Yasəmən (lat. Syringa) — dalamazçiçəklilər sırasının zeytunkimilər fəsiləsinə aid bitki cinsi.
Bura Cənub-Şərqi Avropada (Macarıstan, Balkanlar) və Asiyada yabanı halda bitən 10 növ daxildir. Ətirli çiçəkləri olan bu sarmaşıq kolu yabanı vəziyyətdə Lənkəran dağlarında rast gəlinir. Məhəmməd Mömin göstərir ki, bü gülü iyləmək başağrılarında, beynini möhkəmlətməkdə kömək edir. Yasəmənin cövhərini xaricdən istifadə edərkən baş ağrılarına kömək edir.
Ətirli çiçəkləri olan yasəmənin sarmaşıq kolu yabanı vəziyyətdə Lənkəran dağlarında rast gəlinir. Yasəmən gülünü iyləmək başağrılarında, beynini möhkəmlətməkdə kömək edir.
Yasəmən güllərinin kompresi dəri çillərini təmizləyir və üzü qızardır. Xaricdən istifadə edilən yasəmən yarpaqlarından məlhəm ereksiyanı gücləndirir. Yasəmən cövhəri saçları açıq boyayır, daha doğrusu, onları rəngsiz edir. Həddindən artıq qəbul etsən başağrısı əmələ gətirir. Bu halda bənövşə, qızılgül və sirkə onu tarazlaşdırır.
Böyük yasəmənin yarpaqları dəri xəstəliklərində, ağız yaralarında və diş ağrısında işlədilir. Yarpaqlarının təzə şirəsi döymələri (mozolları) yumşaldır. Çiçəklərin həlimi gözün yuyulması üçün tətbiq edilir, güllərinin cövhəri isə kosmetikada istifadə olunur.
Müasir elmi təbabətdə yasəmənin geniş istifadəsi öz yerini tapmamışdır. Yasəmən çiçəklərindən, tərkibində keton, jasmon və indol olan yasəmən yağı alırlar. Parfumeriya və kosmetikada istifadə edilir.[1]
Vikianbarda Yasəmən ilə əlaqəli mediafayllar var.
Yasəmən (lat. Syringa) — dalamazçiçəklilər sırasının zeytunkimilər fəsiləsinə aid bitki cinsi.
Els lilàs o lileres són plantes amb flor del gènere Syringa, de la família de les oleàcies.
El gènere és originari d'Euràsia i compta amb unes 20 espècies.
Les espècies del gènere Syringa són arbustives o petits arbres. Les fulles tenen una disposició oposada o en algun cas en verticils de 3 fulles. Normalment les fulles són en forma de cor però hi ha espècies com Syringa laciniata o S. pinnatifolia amb fulles pinnades. Les flors són de color blanc, rosades o porpres i tenen quatre pètals. Els fruits són secs.
A la península Ibèrica els lilàs formaven part de la flora del paleolític (segons anàlisis pol·líniques de sediments antics) però es van extingir posteriorment.
Algunes espècies són molt utilitzades en jardineria per la seva florida espectacular a la primavera i la fragància que desprenen.
És tradicional sembrar els fesols o mongetes a partir de la florida dels lilàs que es fa amb una temperatura mitjana que supera els 10 °C.
Els lilàs o lileres són plantes amb flor del gènere Syringa, de la família de les oleàcies.
Šeřík (Syringa) je rod keřů až menších stromů z čeledi olivovníkovitých. Nejznámější je šeřík obecný, který se v Česku často pěstuje a běžně také zplaňuje.
Jedná se o keře až menší stromy, zpravidla opadavé. Listy jsou vstřícné, jednoduché (výjimečně zpeřené). Okraj listové čepele je zpravidla celokrajný, jen vzácně členěný či laločnatý. Květy jsou oboupohlavné, vždy v květenstvích, postranních nebo koncových latách. Kalich je složen ze 4 kališních lístků, které jsou strostlé, kalich má zvonkovitý tvar na vrcholu se 4 cípy. Korunní lístky jsou také 4, také srostlé, koruna je řepicovitého tvaru. Tyčinky jsou 2. Gyneceum je synkarpní, srostlé ze 2 plodolistů, semeník je svrchní, dvoupouzdrý. Plodem je dvoupouzdrá tobolka.
Je známo kolem 30 druhů. Centrum rozšíření druhu je v jihovýchodní Asii, jenom v Číně se vyskytuje 16 druhů. Méně druhů je původních jinde v jižnější Asii a v JV Evropě.
V ČR není původní žádný druh. Nejčastěji pěstovaný je šeřík obecný (Syringa vulgaris), původní v JV Evropě a Malé Asii. Hojně také v teplých oblastech ČR zplaňuje, na jižní Moravě se místy chová i jako invazní druh. Méně často je pěstován šeřík čínský (Syringa × chinensis), jedná se o zahradního křížence, jehož původ bývá různými autory vysvětlován všelijak. Vzácně se pěstuje také šeřík karpatský (Syringa josikaea), původní ve východních Karpatech.
Obrázky, zvuky či videa k tématu šeřík ve Wikimedia Commons
Šeřík (Syringa) je rod keřů až menších stromů z čeledi olivovníkovitých. Nejznámější je šeřík obecný, který se v Česku často pěstuje a běžně také zplaňuje.
Syren (Syringa) er en slægt med ca. 25 arter, som er udbredt i Mellemøsten, Centralasien, Østasien og Sydøsteuropa. Det er løvfældende buske eller småtræer med modsatte, hele blade. Blomsterne sidder samlet i endestillede stande. De enkelte blomster er 4-tallige og regelmæssige med langt kronrør og fire flige. Frugterne er kapsler med vingede frø.
Beskrevne arter
Flieder (Syringa) ist eine Pflanzengattung aus der Familie der Ölbaumgewächse (Oleaceae). Sie umfasst etwa 20 bis 25 Arten. Sie sind hauptsächlich in Asien sowie in Südosteuropa verbreitet. Der Gemeine Flieder (Syringa vulgaris) wird häufig als Zierstrauch gepflanzt. Mit den ebenfalls als Ziersträucher verwendeten kleineren Sommerfliedern aus der Familie der Braunwurzgewächse ist der Flieder nicht verwandt.
Die Vertreter dieser Gattung wachsen als sommergrüne Sträucher oder kleine Bäume. Die Zweige sind manchmal vierflügelig. Die gegenständigen, meist gestielten Laubblätter der meisten Flieder-Arten sind einfach, selten fiederteilig; fiederförmige Blätter haben zum Beispiel Syringa laciniata und Syringa pinnatifolia.
In oft auffälligen, unterschiedlich aufgebauten Blütenständen sind viele Blüten zusammengefasst. Die Blütezeit der meisten Arten und Sorten erstreckt sich von Mai bis Juni. Die zwittrigen, radiärsymmetrischen Blüten sind vierzählig. Die Blüten der Flieder-Arten und Sorten kommen in vielen Farben von dunkelviolett über violett-rot zu gelb oder weiß vor und verbreiten meist einen starken Duft. Die vier Kelchblätter sind glockenförmig verwachsen. Auch die vier Kronblätter sind verwachsen. Es sind nur zwei Staubblätter vorhanden. Der Fruchtknoten ist oberständig. Der Griffel ist kürzer als die Staubblätter.
Es werden wenigsamige Kapselfrüchte gebildet. Die Samen sind geflügelt.
Die Flieder-Arten sind in Asien und Europa heimisch. Es gibt Fundortangaben für folgende Länder und Regionen: Afghanistan, Indien, Japan, Kaschmir, Korea, Nepal, Pakistan, Sikkim (Indien), südwestliches Asien und Südosteuropa. Allein in China wachsen 16 verschiedene Arten. In Südosteuropa kommen der Gemeine Flieder (Syringa vulgaris) und der Ungarische Flieder (Syringa josikaea) vor.
Die Gattung Syringa gehört zur Tribus Oleeae in der Familie der Oleaceae. Synonyme für Syringa L. sind: Busbeckia Hécart nom. inval., Ligustrina Rupr., Lilac Mill., Lilaca Raf. orth. var., Liliacum P.Renault nom. inval.[1]
Es gibt etwa 12 bis 25 Arten in der Gattung Flieder (Syringa):[1][2]
Ferner gibt es einige Hybride:
Besonders der Gemeine Flieder, aber auch Sorten anderer Arten und Kreuzungen werden als Ziersträucher in Parks und Gärten verwendet. Einige Sorten werden als Schnittblume verwendet. Die Fliederblüte schmückt in Deutschland oft Ausfuhrwagen und Hemden bei Herrentagspartien am Vatertag.
Bei trockenem Klima nagen beispielsweise Hornissen und Wespen an der Rinde von Fliederzweigen, um den Pflanzensaft aufnehmen zu können.[3][4]
Flieder (Syringa) ist eine Pflanzengattung aus der Familie der Ölbaumgewächse (Oleaceae). Sie umfasst etwa 20 bis 25 Arten. Sie sind hauptsächlich in Asien sowie in Südosteuropa verbreitet. Der Gemeine Flieder (Syringa vulgaris) wird häufig als Zierstrauch gepflanzt. Mit den ebenfalls als Ziersträucher verwendeten kleineren Sommerfliedern aus der Familie der Braunwurzgewächse ist der Flieder nicht verwandt.
Li clawsonî, c' est on gros bouxhon avou des ptitès fleurs (måves ou blankes) ki florixhèt å moes d' may, et k' odèt foirt bon. On les lome les clawsons. Leu grinne rishonne a on ptit clå.
No e sincieus latén : Syringa spp.
Alez s' vey e splitchant motî po des linwincieusès racsegnes so les mots "clawson" et "clawsonî".
Jorgovan (Syringa Mill.) je rod od oko 20 vrsta cvjetnica koji pripada porodici maslina (Oleaceae).
Jorgovan je popularni ukrasni grm u parkovima i vrtovima. Cvjeta od aprila do maja. Visina mu varira od 2-10 metara. U proljeće daje cvjetove konusnog ili piramidalnog oblika, svaki promjera oko 1 cm, ljubičaste, bijele ili blijedo ružičaste boje.
Prirodno područje rasprostranjenosti roda su dijelovi jugoistočne Evrope i Male Azije. Jorgovan raste u krajevima gdje nema jakih mrazeva. Općenito raste na alkalnim tlima.
Osim navedenih vrsta razvili su se i mnogi hibridni oblici. Pri podrezivanju treba biti oprezan zato što jorgovan na mladim granama proizvodi cvjetove tek poslije tri godine. Inače, proizvodi mnogo cvjetova i kad se ne podrezuje. Drvo jorgovana ima tradicionalnu upotrebu u graviranju, muzičkim instrumentima, drškama noža itd.
Ljubičasti jorgovan označava prvu ljubav, dok je bijeli simbol mladenačke nevinosti. U Grčkoj, Libanu i Kipru, jorgovan je čvrsto povezan s Uskrsom jer cvjeta u to vrijeme, pa je prema tome dobio i naziv paschalia (koji se odnosi na Uskrs, posebno u pravoslavnoj kršćanskoj tradiciji). Spokane, Washington je poznat kao jorgovan grad, i tu se održava jorgovan festival svake godine, zajedno sa jorgovan paradom.
Nedovršeni članak Jorgovan koji govori o biologiji treba dopuniti. prema pravilima Wikipedije.
Tekst üüb Öömrang Kaatstörter of uk Sireenen (Syringa) san en plaantenskööl uun det famile faan a Öölebuumplaanten (Oleaceae). Diar hiar son 25 bit 30 slacher tu. Jo lewe miast uun Aasien an Süüduasteuroopa. Uun üüs breetjin schocht am föl di slach Kaatstört (Syringa vulgaris).
An do san diar noch flook iinkrüsagt slacher.
Kaatstörter of uk Sireenen (Syringa) san en plaantenskööl uun det famile faan a Öölebuumplaanten (Oleaceae). Diar hiar son 25 bit 30 slacher tu. Jo lewe miast uun Aasien an Süüduasteuroopa. Uun üüs breetjin schocht am föl di slach Kaatstört (Syringa vulgaris).
Pliuoris aba pliuorē (luotīnėškā: Syringa, lietovėškā (b.k.): Alyva) ī tuokis nedėdlis medalis aba krūms. Kėlėma nug vėdorė ė rītū Azėjės.
Lapā kiaušė skvarmas. Žėidā sogolė̄ i šloutalės, būn vairiū spalvū (balti, fėjuoletėnē, rausvi), skanē kvep.
Žemaitėjuo pliuorē tonkē auginami suodnūs, daržaliūs, kapūs, parkūs.
Јоргован (Syringa Mill.) е род од околу 20 видови цветови кои припаѓаат на фамилијата маслинки (Oleaceae). Јоргованот е распространет во југоисточна Европа и Мала Азија. Цвета од април до мај.[2][3][4][5]
Јоргованот е мало дрво, со височина до 10 метри. Гранчињата му се до 30 сантиметари во пречник. Лисјата главно му се во форма на срце. Цветовите обично цветаат на пролет, а секој цвет е голем од 5 до 10 милиметри. Вообичаено бојата на цветот е виолетова, а исто така го има и во розева, бела и жолта, дури го има и во боја на презреана вишна. Цветот му е како чаура.
Поради својот убав и миризлив цвет, јоргованот се сади во парковите ширум Европа и Северна Америка. Дрвото на јоргованот може да се користи за правење музички инструменти, но е многу незгоден, затоа што кога се суши, се криви и разлистува.
Јоргован (Syringa Mill.) е род од околу 20 видови цветови кои припаѓаат на фамилијата маслинки (Oleaceae). Јоргованот е распространет во југоисточна Европа и Мала Азија. Цвета од април до мај.
Сирень (лат. Syringa, L. 1753) - өсүмдүк уруусу. көп жылдык дарак.
Дарылыкка гүлү, жалбырагы колдонулат. Май жана июнь айларында гүлдөйт. Гүлүнүн жана жалбырагынын курамында эфир майы, сирингин гликозиди, фарнезол сыяктуу керектүү заттар бар.
Дарынын рецеби: 2 чай кашык кургатылып майдаланган жалбырагынын үстүнө 200 грамм кайнак суу куюлат. 1 саат жылуу жерге коюп демдеген соң пайдаланууга болот. Күнүгө 3-4 маал 50 граммдан жылытып ичүү кажет. Ушул эле кайнатма тери ооруларында да колдонулат (ичилет). Андыктан жалбырагын сактап койгон жакшы.
1 стакан кайнак сууга 1 аш кашык жалбырагын же гүлүн салып демдөө кажет. Анан бир күндө 3-4 жолу бир аш кашыктан кабыл ала берүүгө болот.
नीलक अथवा अंग्रेजी में सुप्रसिद्ध 'लाइलक' (lilac) नामक सर्वप्रिय, मनमोहक, रंगदार और सुगांधित फूलों के पतझड़-पौधे का [[वानस्पतिक नाम] 'सिरिंगा वल्गेरिस' (Syringa vulgaris) है। ओलिएसिई (Oleaceae) वंश का यह झाड़ी सदृश पौधा अपने नैसर्गिक वासस्थान, पूर्वी देशों और विशेषतया ईरान से, साढ़े तीन सौ वर्ष पूर्व टर्की और स्पेन होते हुए, यूरोप भर में फैल गया।
पश्चिमी देशों के उद्यानों में सिरिंगा वल्गेरिस के अतिरिक्त इस पौधे की दो अन्य जातियाँ भी साधारणतया पाई जाती हैं। इनके नाम हैं - चीनी नीलक (Syringa chinensis) और ईरानी नीलक (Syringa persica L.)। भारत के कश्मीर राज्य में भी 'ईरानी नीलक' के अतिरिक्त नीलक की एक अन्य जाति सिरिंगा एमोडी वाल्ल. (Syringa emodi Wall.) 2,400 से 3,600 मीटर की ऊँचाई तक पाई जाती है। यूरोपीय देशों और विशेषतया फ्रांस, में इस पौधे की विविध जातियों में से नाना प्रकार के आकर्षक रंगदार - सफेद, बैंगनी, नीले और लाल इत्यादि - सुवासित, एकदल और बहुदल फूल बहुत भारी संख्या में व्यापारिक स्तर पर उगाए जाते हैं। नीलक के पौधों को ठीक रूप में पनपने के लिए हल्की और खुली धूप, हवादार स्थान और बढ़िया उपजाऊ तथा नम मिट्टी आवश्यक है। फूलों के झड़ जाने के पश्चात् पौधों की भलीभाँति कटाई छँटाई हो जाने से और हड्डी तथा चूने की मिली जुली खाद देने से, आनेवाली फसल के फूल आकार में बहुत बड़े, घने और सुंदर हो जाते हैं।
इन पौधों के विस्तरण के लिए कलमों द्वारा, 'दाबा' द्वारा और 'चश्मों' का चढ़ा कर, सभी विधियों का प्रयोग किया जाता है। सफेद और रंगनी नीलकों के फूल गंध की दृष्टि से एक समान नहीं होते। अभी तक इससे सगंध, वाष्पशील तेल बनाने में सफलता प्राप्त नहीं हो सकती।
नीलक अथवा अंग्रेजी में सुप्रसिद्ध 'लाइलक' (lilac) नामक सर्वप्रिय, मनमोहक, रंगदार और सुगांधित फूलों के पतझड़-पौधे का [[वानस्पतिक नाम] 'सिरिंगा वल्गेरिस' (Syringa vulgaris) है। ओलिएसिई (Oleaceae) वंश का यह झाड़ी सदृश पौधा अपने नैसर्गिक वासस्थान, पूर्वी देशों और विशेषतया ईरान से, साढ़े तीन सौ वर्ष पूर्व टर्की और स्पेन होते हुए, यूरोप भर में फैल गया।
पश्चिमी देशों के उद्यानों में सिरिंगा वल्गेरिस के अतिरिक्त इस पौधे की दो अन्य जातियाँ भी साधारणतया पाई जाती हैं। इनके नाम हैं - चीनी नीलक (Syringa chinensis) और ईरानी नीलक (Syringa persica L.)। भारत के कश्मीर राज्य में भी 'ईरानी नीलक' के अतिरिक्त नीलक की एक अन्य जाति सिरिंगा एमोडी वाल्ल. (Syringa emodi Wall.) 2,400 से 3,600 मीटर की ऊँचाई तक पाई जाती है। यूरोपीय देशों और विशेषतया फ्रांस, में इस पौधे की विविध जातियों में से नाना प्रकार के आकर्षक रंगदार - सफेद, बैंगनी, नीले और लाल इत्यादि - सुवासित, एकदल और बहुदल फूल बहुत भारी संख्या में व्यापारिक स्तर पर उगाए जाते हैं। नीलक के पौधों को ठीक रूप में पनपने के लिए हल्की और खुली धूप, हवादार स्थान और बढ़िया उपजाऊ तथा नम मिट्टी आवश्यक है। फूलों के झड़ जाने के पश्चात् पौधों की भलीभाँति कटाई छँटाई हो जाने से और हड्डी तथा चूने की मिली जुली खाद देने से, आनेवाली फसल के फूल आकार में बहुत बड़े, घने और सुंदर हो जाते हैं।
इन पौधों के विस्तरण के लिए कलमों द्वारा, 'दाबा' द्वारा और 'चश्मों' का चढ़ा कर, सभी विधियों का प्रयोग किया जाता है। सफेद और रंगनी नीलकों के फूल गंध की दृष्टि से एक समान नहीं होते। अभी तक इससे सगंध, वाष्पशील तेल बनाने में सफलता प्राप्त नहीं हो सकती।
Syringa is a genus of 12 currently recognized species of flowering woody plants in the olive family or Oleaceae[1] called lilacs. These lilacs are native to woodland and scrub from southeastern Europe to eastern Asia, and widely and commonly cultivated in temperate areas elsewhere.[2][3][4][5]
The genus is most closely related to Ligustrum (privet), classified with it in Oleaceae tribus Oleeae subtribus Ligustrinae.[6]
Lilacs are used as food plants by the larvae of some moth species, including copper underwing, scalloped oak and Svensson's copper underwing.
They are small trees, ranging in size from 2 to 10 metres (6 ft 7 in to 32 ft 10 in) tall, with stems up to 20 to 30 centimetres (7.9 to 11.8 in) diameter. The leaves are opposite (occasionally in whorls of three) in arrangement, and their shape is simple and heart-shaped to broad lanceolate in most species, but pinnate in a few species (e.g. S. protolaciniata, S. pinnatifolia).
The flowers are produced in spring, each flower being 5 to 10 millimetres (0.20 to 0.39 in) in diameter with a four-lobed corolla, the corolla tube narrow, 5 to 20 millimetres (0.20 to 0.79 in) long; they are monoecious, with fertile stamens and stigma in each flower. The usual flower colour is a shade of purple (often a light purple or "lilac"), but white, pale yellow and pink, and even a dark burgundy color are also found.
The flowers grow in large panicles, and in several species have a strong fragrance. Flowering varies between mid spring to early summer, depending on the species.[3][4][5][7]
The fruit is a dry, brown capsule, splitting in two at maturity to release the two winged seeds.[3][4][5][7]
The English common name "lilac" is from the French lilac[7][8][9] via the Arabic: لِيلَك, romanized: līlak from Persian: ليلنج, romanized: lilanj meaning the indigo plant[10] or نیلک nilak meaning "bluish";[8] both lilanj and nilak come from Persian نیل nīl "indigo" or نیلي nili "dark blue".[10]
The genus Syringa was first formally described in 1753 by Carl Linnaeus and the description was published in Species Plantarum.[11][12] The genus name Syringa is derived from Ancient Greek word syrinx meaning "pipe" or "tube" and refers to the hollow branches of S. vulgaris.[13][14]
Plants of the World Online lists Syringa as a heterotypic synonym of Philadelphus.[11]
Lilacs are popular shrubs in parks and gardens throughout the temperate zone, and several hybrids and numerous cultivars have been developed. The term French lilac is often used to refer to modern double-flowered cultivars, thanks to the work of prolific breeder Victor Lemoine. Lilacs grow most successfully in well-drained soils, particularly those based on chalk.[15] They flower on old wood, and produce more flowers if unpruned. If pruned, the plant responds by producing fast-growing young vegetative growth with no flowers, in an attempt to restore the removed branches. Lilac bushes can be prone to powdery mildew disease.
Lilac wood is not commonly used or commercially harvested due to the small size of the tree[16]. It is a relatively hard wood, with an estimated Janka hardness of 2,350 lbf (10,440 N), and is reportedly good for woodturning [16] The sapwood is typically cream-coloured and the heartwood can have various streaks of brown and purple.[16]
Species have been historically used in various traditional medicines in Asia for treating ailments including cough, diarrhea, acute icteric hepatitis, vomiting, abdominal pain, and bronchitis.[17] Compounds isolated from species of Syringa include phenylpropanoids such as syringin and iridoids such as oleuropein [17]. Substituent compounds, such as iridoids, as well as crude extracts from Syringa plants have been shown to have to have effects including antitumor, antihypertensive, anti-inflammatory, antioxidant, and antifungal activities in pharmacological studies [18].
Lilacs are often considered to symbolize first love.
In Greece, Macedonia, Lebanon, and Cyprus, the lilac is strongly associated with Easter time because it flowers around that time; it is consequently called paschalia.
In the poem When Lilacs Last in the Dooryard Bloom'd, by Walt Whitman, lilacs are a reference to Abraham Lincoln.
Syringa vulgaris is the state flower of New Hampshire, because it "is symbolic of that hardy character of the men and women of the Granite State."[19]
Several locations in North America hold annual Lilac Festivals, including:
Species and subspecies currently accepted as of July 2016:[11][3]
Syringa microphylla
Syringa emodi flowers
Syringa vulgaris 'Sarah Sands'
Syringa meyeri 'Palibin'
Syringa 'Pamyat o Vekhove'
White syringa
Syringarium with trees in blossom
Syringa 'Pavlinka'
Syringa 'Oberon'
A double-flowered Syringa vulgaris cultivar
Syringa is a genus of 12 currently recognized species of flowering woody plants in the olive family or Oleaceae called lilacs. These lilacs are native to woodland and scrub from southeastern Europe to eastern Asia, and widely and commonly cultivated in temperate areas elsewhere.
The genus is most closely related to Ligustrum (privet), classified with it in Oleaceae tribus Oleeae subtribus Ligustrinae.
Lilacs are used as food plants by the larvae of some moth species, including copper underwing, scalloped oak and Svensson's copper underwing.
Siringo (Syringa el oleacoj)[1] estas arbedo kultivata por siaj bonodoraj infloreskoj (komponitaj grapoloj nomitaj tirsoj), kies koloro estas ĝenerale violkolora (malhela kaj malva aŭ hela kaj pli blueca) aŭ blanka. Siringoj floras dum majo, kaj la odoro estas elstare intensa kaj rava; ĝi estas kutime uzata en konsistigo de parfumoj.
Tiu planto devenas konjekteble el Persio. Ĝiaj eŭropaj nomoj montras tion: france: lilas, angle: lilac, el araba lilak, kaj tiu ĉi el la persa nilak = blueca, el nil = blua. Laŭ PIV la vorto lilako aludas al siringo, pli speciale al la ornamaj specioj kaj hibridoj (ekz. Ĉinia siringo kaj ordinara siringo).
Beletre siringo estis ofte temo de tradiciaj kanzonoj, poemoj ktp.
Ekzemplaj specioj: ordinara siringo (Syringa vulgaris)[2] kaj Persia siringo (Syringa persica) estas naturaj hibridoj.
Siringo (Syringa el oleacoj) estas arbedo kultivata por siaj bonodoraj infloreskoj (komponitaj grapoloj nomitaj tirsoj), kies koloro estas ĝenerale violkolora (malhela kaj malva aŭ hela kaj pli blueca) aŭ blanka. Siringoj floras dum majo, kaj la odoro estas elstare intensa kaj rava; ĝi estas kutime uzata en konsistigo de parfumoj.
Tiu planto devenas konjekteble el Persio. Ĝiaj eŭropaj nomoj montras tion: france: lilas, angle: lilac, el araba lilak, kaj tiu ĉi el la persa nilak = blueca, el nil = blua. Laŭ PIV la vorto lilako aludas al siringo, pli speciale al la ornamaj specioj kaj hibridoj (ekz. Ĉinia siringo kaj ordinara siringo).
Beletre siringo estis ofte temo de tradiciaj kanzonoj, poemoj ktp.
Ekzemplaj specioj: ordinara siringo (Syringa vulgaris) kaj Persia siringo (Syringa persica) estas naturaj hibridoj.
Syringa es un género de plantas fanerógamas de la familia Oleaceae, conocidas vulgarmente como lilas. Incluye cerca de 20 especies aceptadas,[2] de las más de 100 descritas, nativas de Europa y Asia.
Las lilas alcanzan tamaños de grandes arbustos a pequeños árboles, de 2–10 m de altura. Las hojas son opuestas (ocasionalmente en grupos de tres), caducas, y en la mayoría de las especies simples y acorazonadas, y pinnadas en pocas especies (e.g. S. laciniata, S. pinnatifolia). Las flores se producen en primavera, cada una de cerca de 1 cm de diámetro, blanca, rosa pálido o más generalmente purpúreas, con cuatro pétalos; en largas panículas, y en varias especies con una fuerte fragancia. La floración empieza tras 80–110 día grados.
Las Syringa son comidas por larvas de algunas especies de lepidópteros, como Amphipyra pyramidea, Crocallis elinguaria, Amphipyra berbera.
Las lilas son populares arbustos en parques y jardines en zonas templadas. Además de las especies listadas abajo, varios híbridos y numerosos cultivares se han desarrollado. El término lila francesa es común de usar para referirse a cultivares modernos de dobles flores, gracias al trabajo del prolífico mejorador Victor Lemoine.
Las lilas florecen en las ramas viejas, y producen más flores si no se poda. De podarse, la planta responde produciendo ramas vegetativas (chupones) de alta velocidad de crecimiento sin flores, en un intento de restaurar las ramas removidas; una lila podada produce pocas o ninguna flor por uno a cinco o más años, antes que la maduración del nuevo renoval sea suficiente para comenzar a florecer. Las lilas no podadas florecen cada año. De todos modos, una poda criteriosa debería practicarse regularmente. Se hace correctamente después de finalizada la floración, antes que los nuevos pimpollos se formen.
Crecen generalmente mejor en suelo ligeramente alcalino.
Los arbustos pueden podarse para prevenir mildiu, causado por pobre circulación del aire.
Las lilas purpúreas simbolizan primero amor y las lilas blancas: juventud e inocencia (ver lenguaje de las flores).
La madera de lila es de grano cerrado, de poros difusos, extremadamente dura y una de las más densas de Europa. El floema es típicamente cremoso y el duramen tiene varias tonalidades de pardo y púrpura. Se la usa para catafalcos, instrumentos musicales, mangos de herramientas y cuchillos, etc. Al secarse, su madera tiende a curvarse, y generar angostas requebrajaduras. La madera de lila común es más dura que la de Syringa josikaea
Syringa vulgaris es la flor del Estado de Nuevo Hampshire (Estados Unidos), debido a que "es símbolico para el carácter de los habitantes del Estado de Granito" (New Hampshire Revised Statute Annotated (RSA) 3:5).
El nombre científico del género Syringa deriva de syrinx un tubo o pipa, refiriéndose al estado hueco de las ramas jóvenes de algunas especies.
Hojas de lila
Cultivar 'Pamyat o Vekhove'
Cultivar de lila de doble flor
Lila enana
Numerosas localidades estadounidenses celebran anualmente «Festivales Lilas», siendo el más conocido el Lilac Festival, en Rochester (Nueva York).
Syringa es un género de plantas fanerógamas de la familia Oleaceae, conocidas vulgarmente como lilas. Incluye cerca de 20 especies aceptadas, de las más de 100 descritas, nativas de Europa y Asia.
See artikkel on taimeperekonnast; perekonnanime kohta vaata Sirel (perekonnanimi) Sirel (Syringa L.) on puude perekond õlipuuliste sugukonnast.
Perekonda kuulub 20–25 liiki, mille looduslikuks levila ulatub Euroopast Ida-Aasiani.
Perekonda kuuluvad heitlehised põõsad ja väikesed puud, mille kõrgus võib olla 2–10 meetrit.
Eestis sageli kultuuris kasvatatavad ja vahel ka metsistuvad liigid on:
Sirel (Syringa L.) on puude perekond õlipuuliste sugukonnast.
Perekonda kuulub 20–25 liiki, mille looduslikuks levila ulatub Euroopast Ida-Aasiani.
Perekonda kuuluvad heitlehised põõsad ja väikesed puud, mille kõrgus võib olla 2–10 meetrit.
Eestis sageli kultuuris kasvatatavad ja vahel ka metsistuvad liigid on:
Syringa vulgaris – harilik sirel Syringa josikaea – ungari sirelSyringa Oleaceae familiako landare loredunen genero bat da, barnean 20-25 espezie dituena.
Syringa Oleaceae familiako landare loredunen genero bat da, barnean 20-25 espezie dituena.
Syreenit (Syringa) ovat öljypuukasveihin (Oleaceae) kuuluva puuvartinen kasvisuku, joka on kotoisin Euroopasta ja Aasiasta. Lajeja on parikymmentä, joiden lisäksi on hybridejä.[1]
Suomessa syreenit eivät ole luonnonvaraisia, mutta istutettuna tavallisin laji on pihasyreeni (Syringa vulgaris), jonka kukat ovat yleensä tyypillisen liilan väriset tai valkeat. Venäjän kielessä tunnetaan jopa väri сиреневый (syreeninvärinen), englannin tai alun perin turkin lilac on myös värin nimitys. Lisäksi näkee hybridejä sekä unkarinsyreeniä (Syringa josikaea).
Syreenit kasvavat suunnilleen 4–5 metriä korkeiksi monirunkoisiksi pensaiksi. Lehdet ovat vastakkaiset, suikeat, tasalaitaiset. Kukat ovat noin senttimetrin läpimittaiset. Pensaat kukkivat yleensä kesäkuussa. Kukkien tuoksu on voimakas, miellyttävä.[2]
Syreenien puuaines on tiheäsyistä ja tasa-aineista. Puuainesta on kuvailtu jopa tiiveimmäksi Euroopan mantereella kasvavista pensaskasveista. Puun reuna-alue on tyypillisen kermanvärinen, sydänpuu vaihtelee ruskean ja purppuran sävyissä. Puulla on taipumus kuivuessaan käyristyä voimakkaan kierteisyytensä vuoksi sekä myös halkeilla ohuiksi tikuiksi, jos sitä kuivatetaan liian nopeasti. Puun käyttöalueita ovat muun muassa jousien kaaret, soitinrakentaminen, puunkaiverrus ja puukonkahvat. Unkarinsyreeni ei ole aivan yhtä kovaa kuin pihasyreeni.
Tieteellinen nimi on johdettu kreikan sanasta syrinx, joka tarkoittaa onttoa putkea: nuorimmat versot saattavat olla jonkin verran onttoja. Niistä on tehty menneinä aikoina pillejä ja huiluja.[3]
Alalajeja:
Muunnoksia:
Risteymiä:
Syreenit (Syringa) ovat öljypuukasveihin (Oleaceae) kuuluva puuvartinen kasvisuku, joka on kotoisin Euroopasta ja Aasiasta. Lajeja on parikymmentä, joiden lisäksi on hybridejä.
Suomessa syreenit eivät ole luonnonvaraisia, mutta istutettuna tavallisin laji on pihasyreeni (Syringa vulgaris), jonka kukat ovat yleensä tyypillisen liilan väriset tai valkeat. Venäjän kielessä tunnetaan jopa väri сиреневый (syreeninvärinen), englannin tai alun perin turkin lilac on myös värin nimitys. Lisäksi näkee hybridejä sekä unkarinsyreeniä (Syringa josikaea).
Syreenit kasvavat suunnilleen 4–5 metriä korkeiksi monirunkoisiksi pensaiksi. Lehdet ovat vastakkaiset, suikeat, tasalaitaiset. Kukat ovat noin senttimetrin läpimittaiset. Pensaat kukkivat yleensä kesäkuussa. Kukkien tuoksu on voimakas, miellyttävä.
Syreenien puuaines on tiheäsyistä ja tasa-aineista. Puuainesta on kuvailtu jopa tiiveimmäksi Euroopan mantereella kasvavista pensaskasveista. Puun reuna-alue on tyypillisen kermanvärinen, sydänpuu vaihtelee ruskean ja purppuran sävyissä. Puulla on taipumus kuivuessaan käyristyä voimakkaan kierteisyytensä vuoksi sekä myös halkeilla ohuiksi tikuiksi, jos sitä kuivatetaan liian nopeasti. Puun käyttöalueita ovat muun muassa jousien kaaret, soitinrakentaminen, puunkaiverrus ja puukonkahvat. Unkarinsyreeni ei ole aivan yhtä kovaa kuin pihasyreeni.
Tieteellinen nimi on johdettu kreikan sanasta syrinx, joka tarkoittaa onttoa putkea: nuorimmat versot saattavat olla jonkin verran onttoja. Niistä on tehty menneinä aikoina pillejä ja huiluja.
Syringa est un genre d'arbustes appartenant à la famille des Oleaceae et composé d'une vingtaine d'espèces. Ce genre regroupe plusieurs des lilas véritables.
L'espèce la plus répandue est Syringa vulgaris, le lilas commun, parfois subspontané dans les haies et les bois.
Le nom scientifique Syringa a été donné par Linné. Il correspond au latin syringa (= roseau) et évoque la tige creuse des pousses de certains lilas.
Certaines espèces sont originaires d'Orient, sans doute de Perse, comme l'indique son nom : d'abord écrit lilac, c'est un emprunt à l'arabe lîlak (ليلك), lui-même issu du persan nîlak, qui signifie bleuté (dérivé de l'adjectif sanskrit nila = bleu).
Il est cultivé pour ses fleurs odorantes dont la couleur varie selon les espèces et les variétés. Il existe plus de 2 000 cultivars de lilas.
Selon World Checklist of Selected Plant Families (WCSP) (6 août 2011)[1] :
Syringa vulgaris
Syringa vulgaris, détail de l'inflorescence
Syringa vulgaris, grappe de fleurs
Syringa vulgaris, variété à fleur double
var affinis
var affinis
Syringa est un genre d'arbustes appartenant à la famille des Oleaceae et composé d'une vingtaine d'espèces. Ce genre regroupe plusieurs des lilas véritables.
L'espèce la plus répandue est Syringa vulgaris, le lilas commun, parfois subspontané dans les haies et les bois.
As lilas[2] son as distintas especies do xénero botánico Syringa. Existen arredor de vinte especies aceptadas,[3] das máis de 100 descritas, de fanerógamas na mesma familia cás oliveiras (Oleaceae), nativas de Europa e Asia. As lilas medran desde grandes arbustos a pequenas árbores, de 2 a 10 m de altura. As follas son opostas (ocasionalmente en grupos de tres), deciduas, e na maioría das especies simples e acorazonadas, e pinnadas nunhas poucas especies (por exemplo en S. laciniata ou S. pinnatifolia). As flores prodúcense na primavera, cada unha de arredor de 1 cm de diámetro, brancas, de cor rosa pálida ou máis xeralmente purpúreas, con catro pétalos, en longas panículas, e en varias especies cun forte recendo. A floración comeza logo de 80 a 110 día graos.
As Syringa son comidas por larvas dalgunhas especies de Lepidoptera, entre elas Amphipyra pyramidea, Crocallis elinguaria e Amphipyra berbera.
As lilas son moi utilizadas como arbustos en parques e xardíns de zonas temperadas. Ademais das especies listadas abaixo, desenvolvéronse varios híbridos e numerosos cultivares. O termo lila francesa é común para se referir a cultivares modernos de dobres flores, grazas ao traballo do prolífico cultivador Victor Lemoine.
As lilas florean nas pólas vellas, e producen máis flores se non se podan. Cando é podada a planta responde producindo pólas vexetativas (chupóns) con alta velocidade de crecemento e sen flores, nun intento de restaurar as pólas suprimidas; unha lila podada produce poucas ou ningunha flor durante dun a cinco ou máis anos, antes que a nova maduración sexa abonda para comezar a florear. As lilas non podadas florean cada ano. De todos os xeitos, debería practicarse regularmente unha poda metódica. Esta faise correctamente despois de finalizada a floración e antes que se formen os gomos.
Medran xeralmente mellor en solos lixeiramente alcalinos.
Os arbustos poden ser podados para previr o mildio, causado por unha pobre circulación do ar.
As lilas purpúreas simbolizan o primeiro amor e as lilas brancas a xuventude e a inocencia.
A madeira de lila é de gran fechado, de poros difusos, extremadamente dura e unha das máis mestas de Europa. O sámago é tipicamente cremoso e a cerna ten varias tonalidades de pardo e púrpura. Úsase para cadaleitos, instrumentos musicais, rabos de ferramentas e coitelos etc. Ao secar, tende a se curvar e xerar fendas. A madeira de lila común é máis dura cá de Syringa josikaea.
Syringa vulgaris é a flor do Estado de Nova Hampshire (Estados Unidos), por mor de que "é simbólico para o carácter dos habitantes do Estado de Granito" (New Hampshire Revised Statute Annotated (RSA) 3:5).
O nome científico do xénero Syringa deriva de syrinx (xiringa), referíndose ao estado oco das pólas novas dalgunhas especies.
Follas de lila
Flores de lila
Cultivar de lila de dobre flor
Lila anana
As lilas son as distintas especies do xénero botánico Syringa. Existen arredor de vinte especies aceptadas, das máis de 100 descritas, de fanerógamas na mesma familia cás oliveiras (Oleaceae), nativas de Europa e Asia. As lilas medran desde grandes arbustos a pequenas árbores, de 2 a 10 m de altura. As follas son opostas (ocasionalmente en grupos de tres), deciduas, e na maioría das especies simples e acorazonadas, e pinnadas nunhas poucas especies (por exemplo en S. laciniata ou S. pinnatifolia). As flores prodúcense na primavera, cada unha de arredor de 1 cm de diámetro, brancas, de cor rosa pálida ou máis xeralmente purpúreas, con catro pétalos, en longas panículas, e en varias especies cun forte recendo. A floración comeza logo de 80 a 110 día graos.
As Syringa son comidas por larvas dalgunhas especies de Lepidoptera, entre elas Amphipyra pyramidea, Crocallis elinguaria e Amphipyra berbera.
Jorgovan (lat. Syringa) rod je od oko 20-25 vrsta cvjetnica u porodici maslina (Oleaceae), nastanjenih u Europi i Aziji. [1][2][3][4]
Jorgovani su bjelogorični grmovi ili malo drveće, visoki od 2 do 10 metara, sa stablima promjera 20-30 cm. Listovi su im naspramno postavljeni (povremeno u pršljenovima drveća), i njihov oblik lista jednostavan je i srcolik do široko kopljast kod mnogih vrsta, ali u obliku pinjate kod nekoliko njih npr. S. protolaciniata, S. Pinnatifolia). Cvjetaju u proljeće, svaki cvijet promjera je 5-10 mm, a vijenac s četiri latice i uskom cijevlju dugačak 5-20 mm. One su dvospolne, s prašnicima i stigmom u svakom cvijetu. Obično, cvjetovi su ljubičasti (često svijetlo ljubičasti ili lila), ali postoje i bijeli, svijetlo žuti i ružičasti primjerci, čak i primjerci u boji tamnog burgundca. Cvjetovi rastu u velikim vratovima, i neke vrste imaju jak miris. Razdoblja cvjetanja kreću se od srednjeg proljeća do ranog ljeta, zavisno od vrsta. Plod je suha, smeđa kapsula, kad sazrije cijepa se na pola i daje dva krilata sjemena.[2][3][4][5]
Rod je najsličniji rodu Ligustrum (mečkovac), klasificirane su u porodici Oleaceae i potporodici Ligustrinae.[6]
Jorgovani se koriste kao hrana larvi nekih leptira.
Jorgovani popularni su grmovi u parkovima i vrtovima u umjerenoj zoni. Uz sve navedene vrste, isporučeno je nekoliko hibrida i kultivara. Termin francuski jorgovan često se koristi za moderne kultivare s dva procvata, koji postoje zahvaljujući radu uzgajivača Victora Lemoinea.
Jorgovani cvjetaju na starom drvetu, i daju više cvjetova ako se ne obrežu. Ako je obrezana, biljka odgovara sa stvaranjem brzorastećih mladih vegetativnih izraslina bez cvijeća, u pokušaju da vrati uklonjene grane; obrezani jorgovan često proizvodi nekoliko bez cvjetova za jednu ili 5 ili više godina, prije nego što se ove izrasline pravilno razdijele i počnu cvjetati. Neobrezani jorgovani pouzdano cvjetaju svake godine. Unatoč tome, zabluda je da bi jorgovani trebali biti pravilno obrezani. Ako je potrebno obrezivanje, trebalo bi biti izvršeno točno nakon cvjetanja, prije nego što se formiraju pupovi cvjetova za sljedeću godinu. Jorgovani bolje rastu u malo alkalne soli.
Grmovi jorgovana mogu biti skloni buđanju, zbog slabe cirkulacije zraka.
Drvo jorgovana ima uske godove, difuzno je porozan, ekstremno težak i jedan od najgušćih u Europi. Sapanovina je obično krem boje, a srž sadrži različite nijanse smeđe i ljubičaste. Drvo jorgovana koristi se za graviranje, glazbene instrumente, drške noževa itd. Kad se suši, drvo se može saviti kao uvijen materijal, i razdijeliti u uske štapiće. Drvo običnog jorgovana čak je teže od drveta vrste Syringa josikaea.
Jorgovani simboliziraju ljubav. U Grčkoj, Libanonu i Cipru, jorgovani su jako povezani s Uskrsom zato što oni cvjetaju u to vrijeme.
Syringa vulgaris cvijet je države New Hampshire koja pripada SAD-u, zato što je "simboličan tom jakom karakteru muškaraca i žena od Granite State". Također, jorgovan cvijet je države Idaho.
Nekoliko lokacija širom Sjeverne Amerike održavaju godišnji Festival jorgovana, od kojih je najduži onaj u Rochesteru, u New Yorku. Taj festival održava se u parku Highland Park, mjestu gdje ima najviše tipova jorgovana, i mnogo jorgovana razvijeno je u Rochesteru.
Mackinac Island, u Michiganu, slavi tjedni festival jorgovana i Paradu jorgovana svakoj lipnja.
Spokane, Washington, poznat je kao "Grad jorgovana", i jednom godišnje također održava festival i paradu jorgovana.
Lombard, Illinois nazvan je "Selom jorgovana", također održava godišnji festival jorgovana i paradu u svibnju. U selu postoji i park jorgovana (Lilacia Park), vrt s preko 200 tipova jorgovana i preko 50 vrsta tulipana.
Svakog svibnja Arnold Arboretum u Bostonu, u Massachusettsu slavi "Nedjelju jorgovana". Arboretum pokazuje svoju kolekciju od preko 422 jorgovana, od 194 različita tipa,[7], a to je jedini dan u godini kad je U Arboretumu dozvoljeno raditi piknik.
Zrele kapsule vrste Syringa vulgaris
Syringa vulgaris, listovi
Syringa emodi, cvjetovi
Jorgovan (lat. Syringa) rod je od oko 20-25 vrsta cvjetnica u porodici maslina (Oleaceae), nastanjenih u Europi i Aziji.
Bozowc[1][2] (Syringa) je ród ze swójby wolijowych rostlinow (Oleaceae).
Eksistuje něhdźe 20 hač 25 družinow w rodźe bozowc (Syringa), mjez kotrymiž su sćěhowace:
Nimo toho su někotre křižowanki:
Jeli sy jedyn z mjenowanych njedostatkow skorigował(a), wotstroń prošu potrjecheny parameter předłohi {{Předźěłuj}}. Podrobnosće namakaš w dokumentaciji.
Bozowc (Syringa) je ród ze swójby wolijowych rostlinow (Oleaceae).
Sýrena (fræðiheiti:Syringa) er ættkvísl blómstrandi runna og trjáa af smjörviðarætt. Að minnsta kosti 12 tegundir eru þekktar en fræðimenn eru ekki einhuga um fjölda tegunda og ýmsir blendingar eru til. Útbreiðsla sýrena er frá suðvestur-Evrópu til Asíu. Stærð er frá 2-10 metrum.
Sýrenur eru vinsælar sem garðtré/runnar og hafa verið ræktaðar á Íslandi um langt skeið. Garðasýrena, fagursýrena, gljásýrena og bogsýrena eru helstu tegundir hér.
Sýrena (fræðiheiti:Syringa) er ættkvísl blómstrandi runna og trjáa af smjörviðarætt. Að minnsta kosti 12 tegundir eru þekktar en fræðimenn eru ekki einhuga um fjölda tegunda og ýmsir blendingar eru til. Útbreiðsla sýrena er frá suðvestur-Evrópu til Asíu. Stærð er frá 2-10 metrum.
Sýrenur eru vinsælar sem garðtré/runnar og hafa verið ræktaðar á Íslandi um langt skeið. Garðasýrena, fagursýrena, gljásýrena og bogsýrena eru helstu tegundir hér.
Helstu tegundir Syringa emodi - Höfgasýrena: Norður-Indland, Pakistan, Tíbet, Nepal Syringa josikaea - Gljásýrena: Karpatafjöll Úkraínu og Rúmeníu. Syringa komarowii - Næfursýrena / Bogsýrena: Kína. Syringa oblata - Klaustursýrena: Kórea og Kína. Syringa persica: Afghanistan, Pakistan, vestur-Himalaja, Kína. Syringa pinetorum - Skúfasýrena : Tíbet og Suður-Kína. Syringa pinnatifolia - Kína. Syringa pubescens - Flossýrena: Kórea, Kína. Syringa reticulata - Drekasýrena / Spegilsýrena: Japan, Kórea, Kína. Syringa tomentella - Fölvasýrena / Júnísýrena Tíbet og suður-Kína. Syringa villosa - Dúnsýrena: Kórea og Kína. Syringa vulgaris - Garðasýrena: Balkanskagi. Blendingar S. × diversifolia (S. oblata × S. pinnatifolia) S. × henryi (S. josikaea × S. villosa) S. × hyacinthiflora (S. oblata × S. vulgaris) S. × josiflexa (S. josikaea × S. komarowii) S. × laciniata (S. protolaciniata × S. vulgaris) S. × persica (S. protolaciniata × unknown) Syringa × prestoniae (S. komarowii × S. villosa): Fagursýrena. S. × swegiflexa (S. komarowii × S. sweginzowii)
Syringa è un genere della famiglia delle Oleacee, originario dell'Europa e Asia del Nord, Estremo oriente, Persia.
Come un fiore del paradiso, già profumava i giardini segreti degli harem. Ben presto i semi di lillà furono raccolti nei rosari e accompagnarono le preghiere dei pellegrini che venivano a meditare in Terra santa. Il lillà divenne così cristiano e oggi è il simbolo della primavera.
Comprende una trentina di specie con forma di arbusti alte fino a 6 m, alcune specie come la Syringa persica, la Syringa chinensis, la Syringa dubia e la Syringa villosa, hanno un modesto interesse come piante decorative; mentre la Syringa vulgaris arbusto forte e rustico, ormai diffuso e spontaneamente naturalizzato nel bacino del mediterraneo, viene coltivato diffusamente come pianta ornamentale con i numerosi ibridi e cultivar a fiore semplice o doppio; ha robusti rami ascendenti, che portano larghe foglie cuoriformi, fiori piccoli e profumatissimi, colorati di bianco puro, viola o lilla, riuniti in pannocchie piramidali, che fioriscono in aprile-maggio. Hanno una seconda fioritura inferiore a settembre.
Il genere è indigeno dell'Europa ed Asia settentrionale, Estremo oriente, Persia. in italia si trova soprattutto nei giardini, il lillà a fiori bianchi o violetto.
La profumatissima Syringa vulgaris, meglio conosciuta come Lillà, è stata ampiamente usata in passato anche a scopo curativo. Il decotto della corteccia veniva utilizzato come febbrifugo, all'infuso delle foglie venivano attribuite proprietà decongestionanti del fegato e digestive. Con i fiori si preparavano profumi e si ricavava anche l'olio da massaggio (attraverso la macerazione) per combattere reumatismi e dolori. Oggi, come tonico del cuore e della circolazione, si trovano in commercio i gemmoderivati (Syringa vulgaris macerato glicerico). Era antica credenza che le fate amassero stare tra i fiori di Lillà e che, piantato in un luogo, lo purificasse dal male [senza fonte]. I fiori freschi potevano servire ad allontanare gli spiriti da luoghi infestati. L'olio era impiegato nei rituali di equilibrio mentale, per i poteri psichici e la purificazione.
I fiori di Syringa vulgaris sono eduli (commestibili), possono essere utilizzati in cucina per preparare alcune ricette.
La fioritura di Syringa vulgaris che si ha ad aprile, soprattutto in climi temperato-freddi dove non ci sono altra fioriture rilevanti, è utilizzata dalle api per ottenere nettare e polline.
Coltivata ad uso ornamentale, in parchi o giardini per la formazione di alte siepi, boschetti fioriti, gruppi isolati, etc.
Industrialmente per la produzione forzata invernale dei fiori, le varietà a fiore bianco candido, vengono utilizzate tradizionalmente come addobbi floreali delle cerimonie nuziali o nei battesimi, come simbolo di purezza.
Preferisce posizione soleggiata, suolo di medio impasto, acido o semi-acido, clima estivo umido, concimazioni regolari con fertilizzanti organici, annaffiature regolari ma non eccessive, prevedere periodiche disinfestazioni dei numerosi parassiti.
La potatura va eseguita subito dopo la fioritura primaverile, per favorire la formazione di gemme estive che porteranno i fiori nell'anno successivo.
La moltiplicazione avviene per talea, margotta, per innesto su soggetti ottenuti da seme, propaggine o per mezzo dei polloni radicali.
La coltivazione industriale per la produzione forzata del fiore reciso, specialmente nelle cultvar a fiore bianco, prevede l'espianto dal terreno, in autunno, delle varietà precoci e robuste, con grosse gemme fiorifere, che svernano in luogo asciutto, e dopo 30-40 giorni trasferite in serra per la forzatura a 30 °C ed elevata umidità, inizialmente
Syringa è un genere della famiglia delle Oleacee, originario dell'Europa e Asia del Nord, Estremo oriente, Persia.
Come un fiore del paradiso, già profumava i giardini segreti degli harem. Ben presto i semi di lillà furono raccolti nei rosari e accompagnarono le preghiere dei pellegrini che venivano a meditare in Terra santa. Il lillà divenne così cristiano e oggi è il simbolo della primavera.
Syringa (nomen a Miller anno 1753 factum: e Graeco σῦρινξ 'tuba'), vel lilac (indecl. vel -is, n., ex Arabico ليلك līlak, e Persico ليلج līlaǧ[1]), est genus viginti fere specierum fruticum florentium familiae Oleacearum, in Europa et Asia endemicarum. Flores saepissime sunt cuiusdam violacei coloris, qui etiam lilac appellatur.
Syringa (nomen a Miller anno 1753 factum: e Graeco σῦρινξ 'tuba'), vel lilac (indecl. vel -is, n., ex Arabico ليلك līlak, e Persico ليلج līlaǧ), est genus viginti fere specierum fruticum florentium familiae Oleacearum, in Europa et Asia endemicarum. Flores saepissime sunt cuiusdam violacei coloris, qui etiam lilac appellatur.
Kitos reikšmės – Alyva (reikšmės).
Alyvos (Syringa) – alyvmedininių (Oleaceae) augalų gentis. Vasaržaliai krūmai. Lapai kiaušiniški, lygiakraščiai. Žiedai galinėse šluotelėse, stipriai kvepia. Vaisiai – dvilizdės dėžutės.
Gentyje yra apie 30 rūšių. Lietuvoje genties augalai auginami parkuose ir soduose. Yra daug kultūrinių, skirtingų spalvų veislių. Natūraliai alyvos auga vidurio ir rytų Azijoje. Mediena naudojama smulkiems medžio gaminiams, žiedai parfumerijoje. Europoje auginamos nuo XVI amžiaus vidurio.
Pasaulyje išveista ~1500 alyvų veislių.
Kitos reikšmės – Alyva (reikšmės). Alyvos (Syringa) – alyvmedininių (Oleaceae) augalų gentis. Vasaržaliai krūmai. Lapai kiaušiniški, lygiakraščiai. Žiedai galinėse šluotelėse, stipriai kvepia. Vaisiai – dvilizdės dėžutės.
Gentyje yra apie 30 rūšių. Lietuvoje genties augalai auginami parkuose ir soduose. Yra daug kultūrinių, skirtingų spalvų veislių. Natūraliai alyvos auga vidurio ir rytų Azijoje. Mediena naudojama smulkiems medžio gaminiams, žiedai parfumerijoje. Europoje auginamos nuo XVI amžiaus vidurio.
Syringa is een geslacht uit de olijffamilie (Oleaceae). De soorten komen voor in bossen en struwelen van Zuidoost-Europa tot in Oost-Azië.
Syringa is een geslacht uit de olijffamilie (Oleaceae). De soorten komen voor in bossen en struwelen van Zuidoost-Europa tot in Oost-Azië.
Syringa eller syrinslekta er ei planteslekt med 20-25 artar. Syringa er klassifisert under tribusen Oleeae som høyrer til oljetrefamilien.
Syringa eller syrinslekta er ei planteslekt med 20-25 artar. Syringa er klassifisert under tribusen Oleeae som høyrer til oljetrefamilien.
Syrinslekta (Syringa) hører til oljetrefamilien.
De er løvfellende busker og små trær. Vinterknoppene er dekket av skjell. Bladene er motsatte, helrandete og er enkle, eller svært sjelden finnete. De eggformede blomsterstandene er endestilte eller sidestilte og består av mange små kvaster. Blomstene er tvekjønnede og duftende. De fire kronbladene er vokst sammen til en traktformet krone med fire fliker. Alle arter har to pollenbærere. Frukten er en elliptisk, brun kapsel som deler seg i to. Frøene er flate med en smal vinge.[1][2]
En antok tidligere at det var omtrent 20 arter i syrinslekta, men antall arter er redusert til 12 i en taksonomisk revisjon publisert i 2008.[3][4] Syrinslekta er utbredt i Afghanistan, India, Japan, Kashmir, Kina, Korea, Nepal, Pakistan, Sørvest-Asia og Sørøst-Europa.[1] Det er to europeiske arter, syrin (Syringa vulgaris) og ungarsk syrin (S. josikaea).[5]
Mange arter og kultivarer dyrkes i hager. De vanligst plantede i Norge er syrin, ungarsk syrin og nikkesyrin (S. komarowii, mer kjent som S. reflexa).[6][7] Syrin, ungarsk syrin og kinasyrin (Syringa × chinensis) finnes forvillet i Norge.[8]
Syringa tomentella subsp. yunnanensis
Nikkesyrin (S. komarowii)
En hvitblomstret kultivar med fylte blomster
Syringa × prestoniae
Fruktstand hos syrin
Blad hos syrin
Hage med hvite og fiolette syriner.
Syrinslekta (Syringa) hører til oljetrefamilien.
De er løvfellende busker og små trær. Vinterknoppene er dekket av skjell. Bladene er motsatte, helrandete og er enkle, eller svært sjelden finnete. De eggformede blomsterstandene er endestilte eller sidestilte og består av mange små kvaster. Blomstene er tvekjønnede og duftende. De fire kronbladene er vokst sammen til en traktformet krone med fire fliker. Alle arter har to pollenbærere. Frukten er en elliptisk, brun kapsel som deler seg i to. Frøene er flate med en smal vinge.
En antok tidligere at det var omtrent 20 arter i syrinslekta, men antall arter er redusert til 12 i en taksonomisk revisjon publisert i 2008. Syrinslekta er utbredt i Afghanistan, India, Japan, Kashmir, Kina, Korea, Nepal, Pakistan, Sørvest-Asia og Sørøst-Europa. Det er to europeiske arter, syrin (Syringa vulgaris) og ungarsk syrin (S. josikaea).
Mange arter og kultivarer dyrkes i hager. De vanligst plantede i Norge er syrin, ungarsk syrin og nikkesyrin (S. komarowii, mer kjent som S. reflexa). Syrin, ungarsk syrin og kinasyrin (Syringa × chinensis) finnes forvillet i Norge.
Hasło w Wikisłowniku Lilak (Syringa L.) – rodzaj roślin z rodziny oliwkowatych. Rodzaj liczy ok. 30 gatunków występujących we wschodniej Azji, głównie w Chinach, oraz w południowo-wschodniej Europie. Gatunkiem typowym jest Syringa vulgaris L.[2]. Potocznie lilaki nazywane są "bzami", jednak jest to określenie błędne, gdyż nazwa ta odnosi się do roślin z rodzaju Sambucus.
Krzewy lub małe drzewa. Ulistnienie skrętoległe, liście całobrzegie, opadające na zimę. Kwiaty zebrane w gęste wiechy, szczytowe lub boczne, czasem silnie rozgałęzione. Korona długa, rurkowata, zrośnięta z 4 płatków. Owoce: suche, skórzaste torebki z 2–4 nasionami.
Busbeckia Hécart, Ligustrina Rupr., Lilac Mill., Lilaca Raf., orth. var., Liliacum P. Renault.
Syringa P. Miller = Philadelphus Linnaeus
Należy do rodziny oliwkowatych (Oleaceae) Hoffmanns. & Link, która jest jednym z kladów w obrębie rzędu jasnotowców (Lamiales) Bromhead z grupy astrowych spośród roślin okrytonasiennych[1].
Gromada okrytonasienne (Magnoliophyta Cronquist), podgromada Magnoliophytina Frohne & U. Jensen ex Reveal, klasa Rosopsida Batsch, podklasa jasnotowe (Lamiidae Takht. ex Reveal), nadrząd Oleanae Takht., rząd oliwkowce (Oleales Lindl.), podrząd Oleineae Engl., rodzina oliwkowate (Oleaceae Hoffmanns. & Link), podrodzina Syringoideae Leurss., plemię Syringeae Burnett, rodzaj lilak (Syringa L.)[4].
Rośliny ozdobne. W Polsce najczęściej uprawiane są odmiany ozdobne lilaka pospolitego, rzadziej l. chiński i l. Josiki. Lilak jest jednym z nielicznych kwiatów, z których nie da się otrzymać substancji zapachowych. Związków wonnych nie udaje się wydzielić ani metodą ekstrakcji, ani destylacji. Olejki bzowe używane w przemyśle to syntetyczne odpowiedniki.
Lilak (Syringa L.) – rodzaj roślin z rodziny oliwkowatych. Rodzaj liczy ok. 30 gatunków występujących we wschodniej Azji, głównie w Chinach, oraz w południowo-wschodniej Europie. Gatunkiem typowym jest Syringa vulgaris L.. Potocznie lilaki nazywane są "bzami", jednak jest to określenie błędne, gdyż nazwa ta odnosi się do roślin z rodzaju Sambucus.
Syringa L., chamado vulgarmente lilás, é um gênero botânico da família Oleaceae. É cultivado pela fragrância de suas flores, cuja cor varia conforme as espécies e as variedades. É encontrado na Eurásia temperada.
A planta é de origem oriental, provavelmente da Pérsia, como indica o seu nome, lilás, do francês lilas, escrito inicialmente lilac, do árabe lîlak, por sua vez derivado do persa nîlak, que significa azulado (do adjectivo nil = azul). O seu nome científico Syringa foi-lhe atribuído por Lineu. Corresponde ao latim syringa (= junco) e evoca a haste oca dos caules do lilás. Foi introduzido na Europa muito provavelmente em meados do século XVI.
A espécie mais frequente é a Syringa vulgaris, o lilás comum. As suas folhas são opostas, ocasionalmente em verticilos de três, decíduas, pedunculadas e cordatas. As inflorescências desenvolvem-se em grandes panículas e em várias espécies possuem uma fragrância intensa. As flores apresentam quatro pétalas, a corola formando um longo tubo na base. A cor mais frequente é o lilás, mas existem espécies com flores de cor branca ou avermelhada. O fruto é uma cápsula.
O gênero é composto por 94 espécies:
Syringa vulgaris
Syringa vulgaris
Syringa vulgaris 'Charles Joly' (cultivar)
Syringa persica
Syringa oblata
Syringa oblata
Syringa oblata
Syringa oblata var affinis
Syringa oblata var affinis
Syringa oblata var affinis
Syringa vulgaris L.
Syringa L., chamado vulgarmente lilás, é um gênero botânico da família Oleaceae. É cultivado pela fragrância de suas flores, cuja cor varia conforme as espécies e as variedades. É encontrado na Eurásia temperada.
A planta é de origem oriental, provavelmente da Pérsia, como indica o seu nome, lilás, do francês lilas, escrito inicialmente lilac, do árabe lîlak, por sua vez derivado do persa nîlak, que significa azulado (do adjectivo nil = azul). O seu nome científico Syringa foi-lhe atribuído por Lineu. Corresponde ao latim syringa (= junco) e evoca a haste oca dos caules do lilás. Foi introduzido na Europa muito provavelmente em meados do século XVI.
A espécie mais frequente é a Syringa vulgaris, o lilás comum. As suas folhas são opostas, ocasionalmente em verticilos de três, decíduas, pedunculadas e cordatas. As inflorescências desenvolvem-se em grandes panículas e em várias espécies possuem uma fragrância intensa. As flores apresentam quatro pétalas, a corola formando um longo tubo na base. A cor mais frequente é o lilás, mas existem espécies com flores de cor branca ou avermelhada. O fruto é uma cápsula.
Syringa L. sau Liliac este un gen originar din Asia și Europa, din familia Oleaceae, cu circa 28 de specii, arbuști[1].
Se înmulțește prin semințe, lăstari sau drajoni.
Ca plante ornamentale, se folosesc în parcuri și grădini. Ca flori tăiate din câmp și din cultură forțată, se pot folosi în aranjamente florale.
Cuprinde peste 20 specii:
Syringa L. sau Liliac este un gen originar din Asia și Europa, din familia Oleaceae, cu circa 28 de specii, arbuști.
Orgován (nárečovo: máj; lat. Syringa) je rod z čeľade olivovité (Oleaceae). Zástupcovia tohto rodu patria medzi najčastejšie vysádzané kvitnúce okrasné dreviny.
Orgovány sú opadavé (zriedkavo vždyzelené) kry či stromčeky. Väčšinou rastú rýchlo, a to do výšky až 7 m. Kmeň je obyčajne svetlosivý, pokrútený (s odlupujúcou sa kôrou vo vyššom veku). Kvety sú rôznej farby (napr. biele, ružové, purpurové), rôznej vône, nahé, zrastenolupienkové a drobné, majú dlhú rúrku a sú v metlinách vyrastajúcich na bokoch výhonkov z predchádzajúceho roka. Listy sú zelené, protistojné, končisté, celookrajové, zašpicatené či okrúhle (u orgovánu peristolistého sú listy výnimočne perovito zložené). Plod je tobolka. Obdobie kvitnutia je hlavne v apríli až júni. Znášajú dobre ľahké aj ťažšie pôdy, niektoré záhradné kultivary sú však náročné na živiny. Druh orgován obyčajný rastie aj v tieni, ostatné druhy znášajú polotieň, ale vyhovuje im výslnie.[1]
Rod zahŕňa asi 30 druhov (mnohí autori však uvádzajú nižší počet druhov). Sú to napr. tieto:
Zo všetkých druhov orgovánu rastú v Európe ako pôvodné len dva druhy - orgován obyčajný v juhovýchodnej Európe a orgován Jósikovej vo Východných Karpatoch.
Orgován (nárečovo: máj; lat. Syringa) je rod z čeľade olivovité (Oleaceae). Zástupcovia tohto rodu patria medzi najčastejšie vysádzané kvitnúce okrasné dreviny.
Syrensläktet (Syringa) är ett släkte i familjen syrenväxter[1] som innehåller av cirka 20 arter. Arterna är stora buskar eller små träd (2-10 meter). Bladen är motsatta och ofta hjärtformade. De små (cirka 1 cm i diameter) blommorna kommer vanligen tidigt på våren i stora klasar. Blomfärgen är oftast någon nyans av lila, men även vita och rosa förekommer. Flera av arterna är starkt doftande. Frukten är en kapsel.
Släktet står nära ligustersläktet (Ligustrum), men detta har bärlika, köttiga frukter.
Namnet kommer av grekiskans syrinx, som betyder rör. Syrenen har sitt ursprung i de sydöstra och östra delarna av Europa, men kom på 1700-talet till Sverige och kunde då kallas för hvit wild Jassmin. Snart visade det sig att syrenen tålde det nordligare klimatet och blev snart en populär trädgårdsväxt bland allmogen. Ett tjugotal syrensorter har introducerats till Sverige, men den sk. bondsyrenen (S. vulgaris) är den vanligaste förekommande.
Syrener är populära park- och trädgårdsväxter över hela den tempererade zonen, och förutom de naturligt förekommande arterna finns en stor mängd hybrider och kultivarer. En syrenträdgård kallas syringarium.
Arter enligt Catalogue of Life[1]:
Wikimedia Commons har media som rör Syrensläktet.
Wikispecies har information om Syringa.
Syrensläktet (Syringa) är ett släkte i familjen syrenväxter som innehåller av cirka 20 arter. Arterna är stora buskar eller små träd (2-10 meter). Bladen är motsatta och ofta hjärtformade. De små (cirka 1 cm i diameter) blommorna kommer vanligen tidigt på våren i stora klasar. Blomfärgen är oftast någon nyans av lila, men även vita och rosa förekommer. Flera av arterna är starkt doftande. Frukten är en kapsel.
Släktet står nära ligustersläktet (Ligustrum), men detta har bärlika, köttiga frukter.
Namnet kommer av grekiskans syrinx, som betyder rör. Syrenen har sitt ursprung i de sydöstra och östra delarna av Europa, men kom på 1700-talet till Sverige och kunde då kallas för hvit wild Jassmin. Snart visade det sig att syrenen tålde det nordligare klimatet och blev snart en populär trädgårdsväxt bland allmogen. Ett tjugotal syrensorter har introducerats till Sverige, men den sk. bondsyrenen (S. vulgaris) är den vanligaste förekommande.
Syrener är populära park- och trädgårdsväxter över hela den tempererade zonen, och förutom de naturligt förekommande arterna finns en stor mängd hybrider och kultivarer. En syrenträdgård kallas syringarium.
Leylak, zeytingiller (Oleaceae) familyasından, 20'ye yakın türü bulunan, bahçe ve parkların süslenmesinde çok kullanılan soğuklara oldukça dayanıklı ağaççıkların ortak adı.
3-4 metre boylanabilir. Avrupa ve Asya'da yetişen salkım biçiminde güzel kokulu çiçekler açan leylak cinsi üyeleri, bahçelerde süs bitkisi olarak yetiştirilirler. Yaprakları parlak yeşil renkte, kenarları düz ve kalp şeklindedir. Bir yıllık dalları üzerinde bulunan çiçekleri bahçe süslemesinde kullanıldığı gibi kesme çiçekçiliktede kullanılır. Çeşitli melezlemelerle yalınkat veya katmerli, beyaz, pembe, kırmızı, açık ve koyu mor, ebruli, krem renginde çiçekler açan pek çok türü elde edilmiştir.
Leylak yaprağı
İran leylağı
Beyaz leylak
Beyaz leylak çiçeği
Leylak, zeytingiller (Oleaceae) familyasından, 20'ye yakın türü bulunan, bahçe ve parkların süslenmesinde çok kullanılan soğuklara oldukça dayanıklı ağaççıkların ortak adı.
3-4 metre boylanabilir. Avrupa ve Asya'da yetişen salkım biçiminde güzel kokulu çiçekler açan leylak cinsi üyeleri, bahçelerde süs bitkisi olarak yetiştirilirler. Yaprakları parlak yeşil renkte, kenarları düz ve kalp şeklindedir. Bir yıllık dalları üzerinde bulunan çiçekleri bahçe süslemesinde kullanıldığı gibi kesme çiçekçiliktede kullanılır. Çeşitli melezlemelerle yalınkat veya katmerli, beyaz, pembe, kırmızı, açık ve koyu mor, ebruli, krem renginde çiçekler açan pek çok türü elde edilmiştir.
Українське слово «бузок», як і біл. бэз та в.-луж. bóz, bozowc («бузок»), походить від прасл. *bъzъ < *buzъ, похідним від якого також є слово «бузина» («боз»)[1][2]. Слово *bъzъ/*buzъ, за найпоширенішою версією, походить від праіндоєвропейської назви бука — *bʰeh₂ǵos. Причиною перенесення назви на ці види кущів вважають відсутність бука на слов'янській прабатьківщині, але чому його назва була перенесена на такі несхожі на нього рослини, неясне. Інша версія пов'язує праслов'янське *bъzъ/*buzъ з коренем *bъz- («бриніти») — через те, що стебла цих рослин уживалися для виробляння дудок та сопілок[2].
Латинська назва рослини syringa походить від грец. σῦριγξ («пастуша дудка», «сопілка»), що пов'язане зі застосуванням її стебел для виготовляння музичних інструментів[3][4].
Поряд зі словом «бузок», в Україні ця рослина була відома під назвами буз[5], біз[6], буздерево[7], рай-дерево[8], яйдерево (яйдерво). Остання вживалася на півдні Сумщині (Великописарівський, Охтирський райони), можливо, й на іншій частині Слобожанщини та на Полтавщині[джерело?].
Усі представники роду — багаторічні рослини, що зазвичай мають вигляд високих кущів, рідше — невисоких дерев. Листки розташовані попарно (іноді по три листки), у більшості видів прості і серцеподібні, але у декількох видів перисті (наприклад S. laciniata, S. pinnatifolia), опадають восени.
Цвіте бузок навесні. Квітки білі, блідо-рожеві або, більш розповсюджені, фіолетові, з чотирма пелюстками, ростуть у великих суцвіттях по 80—110 квіток, у деяких видів мають сильний аромат. Кожна квітка близько 1 см у діаметрі.
В астрології бузок пов'язують зі знаком тельця.
Бузок (листя і квітки) зображені на гербі міста Сігулда в Латвії.
Chi Tử đinh hương hay đúng ra là chi Đinh hương (danh pháp khoa học: Syringa) là một chi của khoảng 25-40 loài thực vật có hoa thuộc họ Ô liu (Oleaceae), có nguồn gốc ở châu Âu và châu Á (trang web này liệt kê 108 danh pháp khoa học, nhưng có lẽ các từ đồng nghĩa khá nhiều). Tuy nhiên, tại Việt Nam hầu như người ta chỉ biết đến loài đinh hương có hoa màu tím (tử đinh hương) nên tên gọi tử đinh hương phổ biến hơn. Một lý do khác có thể là do loài Syzygium aromaticum khác chi và họ cũng có tên gọi là đinh hương rất nổi tiếng như là một loại gia vị và cây thuốc. Các loài cây trong chi này dao động từ các cây bụi lớn tới cây thân gỗ nhỏ, cao 2–10 m. Lá mọc đối (thỉnh thoảng mọc thành vòng xoắn gồm 3 lá), thuộc loại lá sớm rụng và ở phần lớn các loài là dạng lá đơn hình tim, nhưng ở một số loài thì lại là lá hình lông chim (ví dụ S. laciniata, S. pinnatifolia). Hoa nở về mùa xuân, mỗi hoa có đường kính khoảng 1 cm, màu từ trắng, hồng nhạt hoặc nói chung có màu tím tía, với 4 cánh hoa. Hoa mọc thành các chùy hoa lớn, và ở một số loài có mùi thơm khá mạnh. Ở vùng ôn đới, sự ra hoa bắt đầu sau khoảng 80-110 ngày kể từ ngày có nhiệt độ trung bình là 10oC.
Các loài trong chi này bị ấu trùng của một số loài thuộc bộ Lepidoptera phá hại, chẳng hạn như Amphipyra pyramidea, Crocallis elinguaria và Amphipyra berbera.
Dưới đây liệt kê một số loài, tuy nhiên ở đây chưa kiểm chứng được một số danh pháp khoa học có phải là từ đồng nghĩa của một số loài khác có quan hệ họ hàng gần hay không.
Các loài cây trong chi này là các loại cây bụi phổ biến trong các công viên và vườn hoa tại khu vực ôn đới. Ngoài các loài nêu trên còn có một số giống lai ghép và hàng loạt các giống trồng khác cũng đã được con người tạo ra. Thuật ngữ đinh hương Pháp thông thường được dùng để chỉ các giống có hoa kép ngày nay, nhờ các công trình của nhà nhân giống Victor Lemoine. Loài tử đinh hương Syringa vulgaris là hoa biểu trưng của bang New Hampshire.
Các loài cây này ra hoa nhiều trên các cây già và không bị xén tỉa. Nếu bị xén tỉa, chúng sẽ tạo ra nhiều chồi, lá và ít (hay không có) hoa trong 1-5 năm nhằm phục hồi các cành đã bị chặt. Các cây không bị xén tỉa ra hoa ổn định mỗi năm. Mặc dù vậy, một sai lầm phổ biến cho rằng các loài cây này nên xén tỉa hàng năm. Nói chung, chúng phát triển tốt trên các loại đất có tính kiềm nhẹ.
Các loài đinh hương này nói chung dễ bị bệnh mốc sương, nguyên nhân là do lưu thông không khí kém.
Màu tía nhạt nói chung được gọi là 'màu tử đinh hương' theo tên gọi của màu hoa cây này. Hoa đinh hương màu tía (tím) tượng trưng cho tình yêu đầu tiên còn hoa đinh hương trắng tượng trưng cho sự ngây thơ trong trắng.
Gỗ của các loài cây này có mặt mịn, cực cứng và là một trong những loại giỗ nặng nhất tại châu Âu. Lớp dác gỗ thường có màu kem còn lớp gỗ lõi có các màu từ nâu tới tía. Gỗ của chúng nói chung được dùng trong các loại đồ gỗ chạm trổ, chuôi dao hay các nhạc cụ v.v.
Tên gọi của chi là Syringa có nguồn gốc từ syrinx có nghĩa là ống có lỗ hổng, và dùng để nói tới trạng thái lỗ rỗng của thân cây non ở một vài loài.
Lá đinh hương
Hoa của một giống hoa kép
Chi Tử đinh hương hay đúng ra là chi Đinh hương (danh pháp khoa học: Syringa) là một chi của khoảng 25-40 loài thực vật có hoa thuộc họ Ô liu (Oleaceae), có nguồn gốc ở châu Âu và châu Á (trang web này liệt kê 108 danh pháp khoa học, nhưng có lẽ các từ đồng nghĩa khá nhiều). Tuy nhiên, tại Việt Nam hầu như người ta chỉ biết đến loài đinh hương có hoa màu tím (tử đinh hương) nên tên gọi tử đinh hương phổ biến hơn. Một lý do khác có thể là do loài Syzygium aromaticum khác chi và họ cũng có tên gọi là đinh hương rất nổi tiếng như là một loại gia vị và cây thuốc. Các loài cây trong chi này dao động từ các cây bụi lớn tới cây thân gỗ nhỏ, cao 2–10 m. Lá mọc đối (thỉnh thoảng mọc thành vòng xoắn gồm 3 lá), thuộc loại lá sớm rụng và ở phần lớn các loài là dạng lá đơn hình tim, nhưng ở một số loài thì lại là lá hình lông chim (ví dụ S. laciniata, S. pinnatifolia). Hoa nở về mùa xuân, mỗi hoa có đường kính khoảng 1 cm, màu từ trắng, hồng nhạt hoặc nói chung có màu tím tía, với 4 cánh hoa. Hoa mọc thành các chùy hoa lớn, và ở một số loài có mùi thơm khá mạnh. Ở vùng ôn đới, sự ra hoa bắt đầu sau khoảng 80-110 ngày kể từ ngày có nhiệt độ trung bình là 10oC.
Các loài trong chi này bị ấu trùng của một số loài thuộc bộ Lepidoptera phá hại, chẳng hạn như Amphipyra pyramidea, Crocallis elinguaria và Amphipyra berbera.
Листья супротивные, обыкновенно цельные, реже перисто-раздельные, опадающие на зиму.
Цветки белые, лиловые или розовые, расположены в метёлках на концах ветвей. Чашечка маленькая, короткая, колокольчатая о четырёх зубчиках. Венчик обыкновенно с длинной цилиндрической трубкой (реже, как, например, у сирени амурской — с укороченной трубкой) и плоским четырёхраздельным отгибом. Тычинок две, прикреплённых к трубке венчика. Завязь одна с двухраздельным рыльцем.
Плод — сухая двустворчатая коробочка.
Все виды сирени отличаются красивыми цветами, почему их и разводят в садах. Особенно сильно распространена сирень обыкновенная (Syringa vulgaris L.) — роскошный кустарник, чрезвычайно выносливый, который отлично растёт на открытом воздухе как на юге, так и на севере Европы и украшает весной сады крупными соцветиями своих душистых цветов. Кроме основной формы с лиловыми цветами, в культуре возникли разновидности с белыми и розоватыми цветами. Они употребляются также для выгонки в оранжереях, так что почти всю зиму можно иметь свежие цветы сирени. Этот вид дико растет на Балканах.
Кроме обыкновенной сирени, можно упомянуть ещё сирень персидскую (Syringa × persica L.) с более узкими, иногда перисто-раздельными листьями, сирень венгерскую (Syringa josikaea Jacq.) с приятным запахом [5], родом из Венгрии; Syringa emodi Wall. ex G.Don родом с Гималаев; Syringa japonica Maxim. из Японии. В Китае растёт дико несколько видов сирени. В пределах России на Амуре встречается сирень амурская (Syringa amurensis Rupr.).
Сирень амурская
Сирень гималайская
Сирень венгерская
Сирень Юлия
Сирень мелколистная
Сирень широколистая
Сирень персидская
Сирень обыкновенная
В Главном ботаническом саду АН СССР (ГБС) создание коллекции сирени началось со дня его организации — с 1945 года. При непосредственном участии Л. А. Колесникова получены 44 сорта, выделенные самим автором как лучшие. Отечественные сорта (селекции Л. Рубцова, В. Жоголевой и Н. Ляпуновой, Н. Смольского и В. Бибиковой, Н. Вехова, С. Лаврова, П. Упитиса) присланы из ботанических садов Киева, Минска и других городов. С 1961 года в результате установившихся связей с учёными и специалистами из разных стран — Нидерландов, США, Англии, Польши, Канады — коллекция сирени значительно пополнялась зарубежными сортами. На 1 ноября 1976 года коллекция ГБС включала 35 видов, гибридных видов и разновидностей, 347 сортов, среди которых 55 отечественных. Сорта изучали, оценивали и все лучшие рекомендовали для массового размножения. С 1951 по 1975 год черенки сирени переданы 38 ботаническим садам и исследовательским организациям, 9 государственным сортоучасткам, 31 совхозам, колхозам и озеленительным организациям. В порядке обмена черенки сирени посланы в 5 зарубежных стран[8].
Сирени рекомендуется высаживать на закрытых от ветра участках с хорошим освещением. Для сирени совершенно непригодны низкие, заболоченные и временно затопляемые весной или осенью участки. Наиболее чувствительна к переувлажнению почвы сирень обыкновенная и её сорта.
Почва умеренно влажная, плодородная, структурная, с высоким содержанием гумуса и водопроницаемым подпочвенным горизонтом. Сирень хорошо растет на суглинистых почвах, на чернозёмах, заправленных органическими и минеральными удобрениями. pH 6—7. Окраска цветов сирени зависит от особенностей почвы и её кислотности.
В центральной зоне европейской части России рекомендуемые сроки посадки: вторая половина августа — начало сентября. Кусты сирени, пересаженные поздней осенью или же весной, с растущими почками, труднее приживаются и в первый год после посадки почти не дают прироста. В то же время быстрое наступление у сирени состояния покоя позволяет высаживать её с середины июля. Известный советский селекционер Л.А Колесников пересаживал сирень вскоре после цветения в фазе полного побурения побегов.
Саженцы сирени обыкновенной и сорта сажают так, чтобы корневая шейка после посадки была выше уровня почвы на 3—4 см[9].
В астрологии сирень связывают со знаком тельца[10].
Сирень (листья и цветки) изображены на гербе города Сигулда (Латвия).
Листья супротивные, обыкновенно цельные, реже перисто-раздельные, опадающие на зиму.
Цветки белые, лиловые или розовые, расположены в метёлках на концах ветвей. Чашечка маленькая, короткая, колокольчатая о четырёх зубчиках. Венчик обыкновенно с длинной цилиндрической трубкой (реже, как, например, у сирени амурской — с укороченной трубкой) и плоским четырёхраздельным отгибом. Тычинок две, прикреплённых к трубке венчика. Завязь одна с двухраздельным рыльцем.
提示：本条目的主题不是丁香。丁香属（学名：Syringa），又稱紫丁香屬，该属多種植物的統稱为丁香，别名“百结”、“情客”、“紫丁香”，生长于温带及寒带，落叶灌木或小乔木，圆球形树冠。单叶对生，卵圆形，圆锥花序，白色、紫色，花冠筒状，芳香。蒴果9月成熟。同属包括白花丁香、红花丁香、紫花丁香、荷花丁香、小叶丁香、花叶丁香、四季丁香等。
在法国，“丁香花开的时候”意指气候最好的时候。 生日是5月17日或者6月12日的人的幸运花是丁香花。 在西方，该花象征着“年轻人纯真无邪，初恋和谦逊”。
中文參考資料：[5]
提示：本条目的主题不是丁香。 丁香属（学名：Syringa），又稱紫丁香屬，该属多種植物的統稱为丁香，别名“百结”、“情客”、“紫丁香”，生长于温带及寒带，落叶灌木或小乔木，圆球形树冠。单叶对生，卵圆形，圆锥花序，白色、紫色，花冠筒状，芳香。蒴果9月成熟。同属包括白花丁香、红花丁香、紫花丁香、荷花丁香、小叶丁香、花叶丁香、四季丁香等。
在法国，“丁香花开的时候”意指气候最好的时候。 生日是5月17日或者6月12日的人的幸运花是丁香花。 在西方，该花象征着“年轻人纯真无邪，初恋和谦逊”。
수수꽃다리속은 물푸레나무과의 속으로, 라일락이 가장 대표적이라 할 수 있겠다.
대한민국에는 수수꽃다리, 정향나무, 개회나무, 꽃개회나무, 섬개회나무, 털개회나무, 버들개회나무 등이 있으나, 생김새가 비슷해 서로 혼동해서 부르는 일이 많고 종의 이름이 대부분 정리가 되지 않았다.
1947년 미국 군정청 소속 식물 채집가였던 엘윈 M. 미더(Elwin M. Meader)가 도봉산 바위틈에서 자라고 있던 Syringa patula의 종자를 미국으로 가져가 개량해서 ‘미스김 라일락(Miss Kim Lilac, Syringa patula "Miss Kim")’이라는 품종을 만들었고 당시 식물자료 정리를 도왔던 한국인 타이피스트 미스김의 성을 따서 붙였으며, 현재 한국으로 역수입되는 상황이다.[1]
수수꽃다리속에 속하는 종은 다음과 같다.
Syringia julianae
Syringa persica
Syringa oblata
이파리
수수꽃다리속은 물푸레나무과의 속으로, 라일락이 가장 대표적이라 할 수 있겠다.
대한민국에는 수수꽃다리, 정향나무, 개회나무, 꽃개회나무, 섬개회나무, 털개회나무, 버들개회나무 등이 있으나, 생김새가 비슷해 서로 혼동해서 부르는 일이 많고 종의 이름이 대부분 정리가 되지 않았다.
1947년 미국 군정청 소속 식물 채집가였던 엘윈 M. 미더(Elwin M. Meader)가 도봉산 바위틈에서 자라고 있던 Syringa patula의 종자를 미국으로 가져가 개량해서 ‘미스김 라일락(Miss Kim Lilac, Syringa patula "Miss Kim")’이라는 품종을 만들었고 당시 식물자료 정리를 도왔던 한국인 타이피스트 미스김의 성을 따서 붙였으며, 현재 한국으로 역수입되는 상황이다.[1]
수수꽃다리속에 속하는 종은 다음과 같다.
Syringa dilatata - 수수꽃다리 Syringa emodi Syringa josikaea Syringa julianae Syringa laciniata Syringa meyeri Syringa patula Syringa pekinensis Syringa persica Syringa pinetorum Syringa pinnnatifolia Syringa pubescens Syringa pubescens subsp. patula -정향나무[2][깨진 링크(과거 내용 찾기)] Syringa reflexa Syringa reticulata - 개회나무 Syringa sweginzowii Syringa tomentella Syringa villosa Syringa vulgaris - 라일락 Syringa wolfii - 꽃개회나무 Syringa yunnanensis Syringia julianae
Syringa persica
Syringa oblata
이파리
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
Commons ponúka multimediálne súbory na tému 
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému 
.jpg)
.jpg)
.jpg)
