nomes no trilho de navegação
Guidance for identification
El pan de culuebra o xampiñón montés (Agaricus campestris) (L.) Fr., ye una especie de la familia de Agaricaceae
Sombreru: de 6 a 10 cm de diámetru. Hemisféricu, convexu y depués esplanáu. Cutícula sedosa, fibrilosa de color blancu, fácilmente xebrable.[1]
Pie: curtiu, gruesu, cilíndricu daqué engrosáu na base. Llisu de color blancu, con aniellu simple membranosu y blancu.
Himenóforo: llámines llibres, apertaes, de color rosa vivu, depués chocolate y a la fin corites.
Velos: con aniellu
Carne: firme, compacta, gruesa, blanca que se colorea sele a la corte. De sabor duce y golor prestoso.
Esporada: marrón escuro
Hábitat y dómina d'apaición: de primavera a seronda en praos y pacionales.
Tosicidá: Si ye comestible[2]
El pan de culuebra o xampiñón montés (Agaricus campestris) (L.) Fr., ye una especie de la familia de Agaricaceae
El xampinyó silvestre o camperol (Agaricus campestris, del llatí campester, perquè creix al camp) és un bolet de la divisió dels basidiomicets i comestible.
Barret amb esquames (semblants a una escata de peix) blanquinoses, poc denses, sobre un fons també blanquinós. Làmines que, en tallar o trencar el bolet, aviat es tornen fosques, finalment negres. Cama blanca, amb anell, sovint tacada de negre per les espores. Carn invariable-que no pateix alternacions. Olor no remarcable. (ATENCIÓ: no confondre amb Lepiota brunneoincarnata, un bolet molt tòxic, que pot arribar a ser mortal, sol sortir en els boscos, en els marges dels camins i en llocs oberts.) Informació extreta de CAÇADORS DE BOLETS
El seu barret blanquinós és arrodonit de tendre i planer convex de vell. La seva carn és blanca i consistent. En alguns casos té escames de color marró. Té làmines de color rosat que s'enfosqueixen fins a quedar gairebé negres quan envelleix. El seu peu es pot separar. És blanc amb una anella i robust. Per sota l'anella sol tenir vires marronoses.
Viu en prats i clarianes herboses, en els mesos de més calor.
És un comestible excel·lent, que fins i tot pot menjar-se cru. Són més bons que el xampinyó cultivat (Agaricus bisporus). Curiosament, mentre en alguns països se'l considera el millor, en d'altres se'l refusa.
El xampinyó silvestre o camperol (Agaricus campestris, del llatí campester, perquè creix al camp) és un bolet de la divisió dels basidiomicets i comestible.
Pečárka polní (Agaricus campestris) je stopkovýtrusná houba z čeledi pečárkovité (Agaricaceae). Má řadu synonym jako Agaricus campester, Pratella campestris, P. campester, P. flocculosa či žampion polní (Agaricus campestris). Poslední jmenovaný druh je ale prý mylně s tímto druhem spojován, neboť se dnes jedná o synonymum k pěstované pečárce pečárka dvouvýtrusá (A. bisporus). Tak mohlo docházet i k přesvědčení, že pečárka polní je pěstovanou houbou.[1] Bližší studie však nebyly provedeny, a tak je i toto tvrzení nejisté.
Jako většinu ostatních hub i pečárku polní odlišujeme od ostatních podle plodnic. Ta se skládá ze třeně a klobouku, který má zespodu lupeny. Pečárky mají ještě navíc blanitý prstenec, který v mládí kryje vyvíjející se lupeny. Plodnice je tedy v mládí bílá s kulovým kloboukem zakrytým zespoda taktéž bílým závojem. S růstem houby se závoj trhá a zůstává již pak v podobě pomačkaného prstence bílé či jemně nažloutlé barvy, který snadno odpadá. Klobouk se postupně zvětšuje k obvodu, roste tedy jeho průměr a klesá výška. V průměru mívá 4–12 cm.[2][3] Z počátku hedvábně vláknitý, později šupinkatě rozpraskaný s promáčklinami nažloutlými a nahnědlými. Lupeny jsou z počátku narůžovělé, postupně se stářím mění barvu do masové červené, koncem života pak do tmavo- až černohněda. Třeň bývá 5–10 cm dlouhý, tlustě válcovitý a 2–4 cm široký. Buď je čistě bílý, nebo narůžovělý, později ve stáří u báze rezavý či nahnědlý a u klobouku mírně zúžený.[2]
Dužnina je po zranění bílá, nebo mění svoji barvu dorůžova. Má příjemnou vůni a chuť.[2][3]
Výtrusy jsou kapkového tvaru 7–8 × 4–5 μm veliké, hnědé.[2]
Vyskytuje se na hnojených travnatých ekosystémech mírného pásu, to jest na loukách a v příkopech; roste i na polích (jako jsou strniště) či na kompostech.[2] Příležitostně též v zahradách.[3] Pilát In Staněk ale uvádí, že Psalliota campestris (někdy synonymum pro A. campestris) je houba žijící v soužití trávami, tudíž pečárky rostoucí například na kompostech musí být jiným druhem.[1]
Roste jak jednotlivě, tak v útvarech označovaných jako čarodějné kruhy.[4]
Sbírá se od května do listopadu po velkých deštích, kdy se objevují jeho plodnice.[2][3]
Základním rozlišovacím znakem pečárek od ostatních hub je, že se spory, respektive výtrusy tvoří na povrchu bazidíí, které se nalézají na lupenech či v rourkách ze spodní strany klobouku. Tyto houby se proto zařazují v systému do třídy stopkovýtrusých (protože se bazidiospora tvoří na stopce), vědecky Basidiomycetes. Na rozdíl od toho vřeckovýtrusé houby (Ascomycetes) vytvářejí výtrusy (askopsory) uvnitř vřecek, od kterých se po splynutí jader oddělují.[5]
Od tříd dolů jsou s fylogenetickým zařazením hub problémy a často se houby přeřazují z jednoho rodu do druhého a z jedné fylogenetické větve do jiné.[6] Dříve se houby do taxonů řadily hlavně podle popisu plodnic, později i spor a mycélia. V poslední době se používají laboratorní metody porovnávající DNA. I přesto nejsou všechny houby z toho úhlu pohledu ještě popsány a porovnány s ostatními. Navíc je říše hub dosti proměnlivá a stále jsou objevovány druhy další.[6] V případě pečárkotvarých (Agaricales) byly stejným znakem po století lupeny. S postupem rozvoje mykologie však vznikly i jiné řády s lupenitými houbami.[7]
Co se týká čeledi pečárkovité (Agaricaceae), tak zde z několika studií vyplývá, že jsou to houby úzce příbuzné čeledím lanýžovité (Hydnangiaceae), Cystodermateae, hnízdovkovité (Nidulariaceae), křehutkovité (Psathyrellaceae), slzečníkovité (Bolbitiaceae) a pavučincovité (Cortinariaceae). Do stejné fylogenetické větve agarikoidních hub patří i čeledi Inocybaceae, Crepidotaceae, Tubarie, Panaeoleae, límcovkovité (Strophariaceae), hlízovité (Hymenogasteraceae) a Gymnopileae, které se však rozdělují do několika pokročilejších vývojových větví.[6]
Do rodu pečárka (Agaricus) se pak obecně řadily druhy podobné kloboukem s nevýrazným zbarvením. V poslední době ale přibývá studií, které současné taxonomické zařazení mění. Přesto však je rod Pečárky velmi málo probádaným rodem.[7]
Přesné rozlišovací znaky této houby nejsou známy. Snad jen to, že roste v travnatých ekosystémech a je úzce příbuzná k pěstované pečárce zahradní.[4] Neuvádí se však jak. Dále je známo několik velmi podobných druhů, které mohou být identické.[4] Problém tedy při sběru pečárek polních není, ale konkrétní určení druhu může být problematické až nepřesné. Synonyma pro pečárku polní (A. campestris) tak jsou Agaricus campester, Pratella campestris, P. campester, P. flocculosa či žampion polní.[8] Již dříve zmíněný druh Psalliota campestris, někdy česky nazývaný pečárka polní, byl často zaměňován právě za pěstovaný druh pečárka dvouvýtrusá (A. campestris). Později to bylo ale popřeno s tím, že tento druh žije pouze v symbióze s travami a jedná se o pečárku polní.[1]
Dalším problémem při popisu pečárek je taxonomie, kdy na rozdíl od vědeckého názvosloví české vyžaduje i pro druhy dvouslovný název – jeden označující rod a druhý druh, ale není standardizován. Proto se mezi odbornou veřejností používá vědecké klasifikace a označení.[5]
Pečárka polní (A. campestris) je sbírána pouze k vlastní spotřebě. Například v České republice není její výkup a následný prodej povolen.[9] V průmyslové výrobě je nahrazen hlavně bílou formou pečárky dvouvýtrusé (A. bisporus), někdy označované jako pečárka zahradní (A. hortensis).[9][10]
Stejně jako tržní pečárka dvouvýtrusá (A. bisporus) je i pečárka polní jedlá chutná houba využívaná široce v gastronomii.
mladé plodnice
mladá plodnice detail
plodnice různého stáří
klobouk starší plodnice
velká plodnice
plodnice zespodu
ilustrace
ilustrace
na poštovní známce
Obrázky, zvuky či videa k tématu pečárka polní ve Wikimedia Commons
Pečárka polní (Agaricus campestris) je stopkovýtrusná houba z čeledi pečárkovité (Agaricaceae). Má řadu synonym jako Agaricus campester, Pratella campestris, P. campester, P. flocculosa či žampion polní (Agaricus campestris). Poslední jmenovaný druh je ale prý mylně s tímto druhem spojován, neboť se dnes jedná o synonymum k pěstované pečárce pečárka dvouvýtrusá (A. bisporus). Tak mohlo docházet i k přesvědčení, že pečárka polní je pěstovanou houbou. Bližší studie však nebyly provedeny, a tak je i toto tvrzení nejisté.
Der Wiesen-Champignon (Agaricus campestris), auch unter dem Namen Feld- oder Wiesenegerling bekannt, ist ein Blätterpilz aus der Familie der Champignonverwandten. Die Art umfasst zahlreiche, teils schwer unterscheidbare Varietäten und kann leicht mit anderen Gattungsvertretern verwechselt werden. Der Wiesen-Champignon wurde von der Deutschen Gesellschaft für Mykologie zum Pilz des Jahres 2018 ernannt.
Der 5–10(–15) cm breite Hut ist jung halbkugelig, bald konvex-gewölbt geformt und häufig mittig abgeflacht. Die Farbe ist weiß bis grau-weißlich. Mit zunehmendem Alter weist der Hut von der Mitte aus beginnend bräunliche, flach anliegende Schuppen auf. Die Lamellen auf der Hutunterseite sind bereits früh satt fleischrosa und zuletzt durch das dunkelbraune Sporenpulver schokoladenbraun gefärbt. Der 1–2 cm dicke, kompakte Stiel ist 4–7 cm lang und wird selten größer als der Hutdurchmesser. Er ist weiß gefärbt und bisweilen an der Basis ockergelblich getönt. Nach dem Aufschirmen des Huts bleibt am Stiel ein hängender, vergänglicher Ring zurück. Das Fleisch ist weiß, bleibt auf Druck unverändert, riecht und schmeckt unspezifisch.
Zum Verwechseln ähnlich sieht der giftige Karbol-Champignon aus, der jedoch in der Stielbasis ein leuchtend chromgelbes Fleisch besitzt und unangenehm nach Karbol riecht. Weitere Doppelgänger sind der tödlich giftige Kegelhütige Knollenblätterpilz und der Frühlings-Knollenblätterpilz, deren Lamellen aber stets weiß sind und deren unteres Stielende in einer sackartigen Hülle steckt.
Der Wiesen-Champignon wächst vorwiegend auf mäßig gedüngten Wiesen, Weiden und Pferdekoppeln. Aber auch in Gärten, Parks, Grünanlagen sowie Feldrainen und leer stehenden Äckern kommt er vor. Bisweilen trifft man ihn auch auf nährstoffarmen Magerrasen oder Wacholderheiden an – dort meist an Stellen mit erhöhtem Stickstoffeintrag wie zum Beispiel entlang von Trampelpfaden oder bei abgelagertem Grasschnitt. Bisweilen kann er auch an grasigen Plätzen in Laubwäldern, deren Rändern und auf Lichtungen gefunden werden. Der Pilz hat eine Vorliebe für basische und neutrale Böden, seltener besiedelt er auch saure Habitate.
Die wärmeliebende Art fruktifiziert in Mitteleuropa ab Juli nach ausgiebigen Regenfällen und tritt dann meist in großen Mengen auf. Sehr oft wächst er in Hexenringen oder verstreuten Gruppen.
Der Wiesen-Champignon ist in Australien, auf den Hawaii-Inseln, in Nordamerika (Mexiko, USA, Kanada, Grönland), in großen Teilen Asiens, in Nordafrika, einschließlich der Kanarischen Inseln und in Europa verbreitet. In Europa kommt er vom Mittelmeergebiet bis nach Skandinavien und Island vor. In Deutschland ist die Art weit verbreitet, nimmt aber besonders durch Überdüngung ihrer Standorte ab.
Der Wiesen-Champignon ist ein beliebter Speisepilz.[1][2]
2018 wurden laut der Ernährungs- und Landwirtschaftsorganisation FAO weltweit etwa 9 Mio. t Champignons geerntet. Deutschland produzierte 73.231 t, die Schweiz 7.578 t und Österreich 1.900 t.[3]
Folgende Tabelle gibt eine Übersicht über die fünf größten Produzenten von Champignons weltweit, die insgesamt 87,0 % der Erntemenge produzierten.
Der Wiesen-Champignon (Agaricus campestris), auch unter dem Namen Feld- oder Wiesenegerling bekannt, ist ein Blätterpilz aus der Familie der Champignonverwandten. Die Art umfasst zahlreiche, teils schwer unterscheidbare Varietäten und kann leicht mit anderen Gattungsvertretern verwechselt werden. Der Wiesen-Champignon wurde von der Deutschen Gesellschaft für Mykologie zum Pilz des Jahres 2018 ernannt.
Agaricus campestris is commonly kent as the field mushruim or, in North Americae, meadow mushruim. It is a widely eaten gilled mushroom closely related tae the cultivatit button mushroom Agaricus bisporus.
Mouchron o Canpiyon`d pature (Agaricus campestris )
Agaricus campestris Classificazione scentifica Regnu Fungi Divisione Basidiomycota Classa Basidiomycetes Ordine Agaricales Famiglia Agaricaceae Generu Agaricus Nome binuminale Agaricus campestris
U Capineru (Agaricus campestris) hè un tipu di funzu chì face parte di a famiglia di l' Agaricaceae.
U pede di u pratarolu hè Cilindricu, lisciu, di culore biancu, affusulatu à u livellu di a basa. L'anellu di u pratarolu hè biancu.
U pratarolu esce d'istate o d'auturnu, di preferenza in i prati.
U pratarolu hè cumunu in Corsica.
U Capineru (Agaricus campestris) hè un tipu di funzu chì face parte di a famiglia di l' Agaricaceae.
U pede di u pratarolu hè Cilindricu, lisciu, di culore biancu, affusulatu à u livellu di a basa. L'anellu di u pratarolu hè biancu.
U pratarolu esce d'istate o d'auturnu, di preferenza in i prati.
Waylla quncha, Wayllapampa quncha icha Quncha[1] chaylla, Ankash rimaypi Paku[2] (Agaricus campestris) nisqaqa huk tiksicha k'allampam, rikch'aq quncham, wayllakunapi wiñaq. Ancha allin mikhuna k'allampam.
Commons nisqaqa multimidya kapuyninkunayuqmi kay hawa: Waylla quncha.
Wikispecies nisqaqa qillqasqa p'anqayuqmi kay hawa: Waylla quncha
Waylla quncha, Wayllapampa quncha icha Quncha chaylla, Ankash rimaypi Paku (Agaricus campestris) nisqaqa huk tiksicha k'allampam, rikch'aq quncham, wayllakunapi wiñaq. Ancha allin mikhuna k'allampam.
L' åbusson des tchamps ou tchampion des tchamps ou pitit rôzé u bon tchampion, u biesmint åbusson), c' est l' åbusson vraiy li pus corant dins les waides el Walonreye.
C' est l' seu magnåve tchampion ki totes les djins kinoxhèt, et-z î aler al såjhon.
I vént pus voltî la k' gn a yeu des tchvås. Oudon des vatches, mins la k' on n' a nén ståré les flates.
No d' l' indje e sincieus latén : Agaricus campestris
On s' brouye padecô avou ene vesse-di-leu ki rshonne ås ptits åbussons nén co drovous. Did la li spot «prinde ene vesse-di-leu po èn åbusson».
I nel fåt nén prinde nerén po l' djaenixhant åbusson. Lu, i vs rind malåde.
L' åbusson des tchamps ou tchampion des tchamps ou pitit rôzé u bon tchampion, u biesmint åbusson), c' est l' åbusson vraiy li pus corant dins les waides el Walonreye.
C' est l' seu magnåve tchampion ki totes les djins kinoxhèt, et-z î aler al såjhon.
I vént pus voltî la k' gn a yeu des tchvås. Oudon des vatches, mins la k' on n' a nén ståré les flates.
No d' l' indje e sincieus latén : Agaricus campestris
Пячуры́ца альбо балагушка (па-лацінску: Agaricus campester, Agaricus campestris, Psalliota campestris) — від грыбоў роду пячурыцаў.
Шапачка 8—20 см, у маладых грыбоў напоўшарападобная, у сасьпелых плоска-выпуклая. Скурка сухая, белая, з дробнымі бураватымі лускавінкамі. Мякаць белая, тоўстая.
Ножка 5—8 * 2—3 см, цыліндрычная, белая.
Грыб ядомы. У Беларусі расьце скрозь.
— сховішча мультымэдыйных матэрыялаў
Пячуры́ца альбо балагушка (па-лацінску: Agaricus campester, Agaricus campestris, Psalliota campestris) — від грыбоў роду пячурыцаў.
Шапачка 8—20 см, у маладых грыбоў напоўшарападобная, у сасьпелых плоска-выпуклая. Скурка сухая, белая, з дробнымі бураватымі лускавінкамі. Мякаць белая, тоўстая.
Ножка 5—8 * 2—3 см, цыліндрычная, белая.
Грыб ядомы. У Беларусі расьце скрозь.
Өтөх тэллэйэ (лат. Agaricus camprester (L.) Fr., нууч. Шампиньон обыкновенный, печерица) — үрдүкү тэллэйдэргэ киирэр сиэнэр таҥалайдаах тэллэй.
Үүнэр сирдэрэ: киһи олорор сирдэригэр элбэхтик көстөр, хонуу, ойуур ырааһыйалара, суол кытыыта, мэччирэҥнэр.
Сэлээппэтэ: Төгүрүктүҥү формалаах, ортотугар бөлтөҕөрдөөх. Сороҕор хатырыктардаах. Диаметра 5-10 см.
Таҥалайдаах араҥата: Бастаан роза өҥнөөх, онтон саһархайдыҥы-хоҥор, фиолеттыҥы.
Этэ: Үрүҥ, алдьаттахха роза өҥнөнөр. Минньигэс сыттаах.
Атаҕа: Үрүҥр. Аллара модьуруур. 10 см дылы уһуннаах. Тиэрбэһэ ортотун диэки.[1].
Ыам ыйа — балаҕан ыйа. Үһүс категорияҕа сыһыараллар эрээри, иҥэмтэтинэн үрүҥ тэллэйгэ тэҥ. Тута сиэнэр, тууһанар уонна маринуйданар.
Adaty gelinkömelek (lat. Agaricus campestris) — kömelekleriň gelinkömelekler urugunyň bir görnüşi. Oňa hakyky gelinkömelek hem diýilýär.
we beýlekiler.
Möwsümi: maý aýyndan oktýabr aýyna çenli.
Agaricus campestris is a widely eaten gilled mushroom closely related to the cultivated button mushroom Agaricus bisporus. It is commonly known as the field mushroom or, in North America, meadow mushroom.
This species was originally noted and named in 1753 by Carl Linnaeus as Agaricus campestris.[1] It was placed in the genus Psalliota by Lucien Quelet in 1872. Some variants have been isolated over the years, a few of which now have species status, for example, Agaricus bernardii Quel. (1878), Agaricus bisporus (J.E. Lange) Imbach (1946), Agaricus bitorquis (Quel.) Sacc. (1887), Agaricus cappellianus Hlavacek (1987), and Agaricus silvicola (Vittad.) Peck (1872). Some were so similar they did not warrant even varietal status, while others have retained it. Agaricus campestris var. equestris (F.H.Moller) Pilat (1951) is still valid. A. campestris var. isabellinus (F.H.Moller) Pilat (1951), and A. campestris var. radicatus, are possibly still valid too.
The Latin specific epithet campestris means "of the fields". Common names given to the fungus include "meadow mushroom", "pink bottom",[2] and "field mushroom".
An analysis of ribosomal DNA of a limited number of members of the genus showed A. campestris to be an early offshoot in the genus and sister taxon to A. cupreobrunneus.[3]
The cap is white, may have fine scales, and is 3 to 12 centimetres (1+1⁄8 to 4+3⁄4 in) in diameter;[4] it is first hemispherical in shape before flattening out with maturity. The gills are initially pink, then red-brown and finally a dark brown, as is the spore print. The stipe is 3 to 10 cm (1+1⁄8 to 3+7⁄8 in) tall, 1–2 cm wide,[4] predominantly white and bears a single thin ring.[5] The taste is mild. The white flesh bruises a dingy reddish brown, as opposed to yellow in the poisonous Agaricus xanthodermus and similar species. The thick-walled, dark brown, elliptical spores[4] measure 5.5–8 μm by 4–5 μm. Cheilocystidia are absent.[6]
Several species may be confused with Agaricus campestris. The most dangerous confusion may be with Amanita virosa,[7] which is morbidly toxic, or with the deadly Amanita hygroscopica or 'Pink-Gilled Destroying Angel'.[8] A less serious, but more common, confusion is with Agaricus xanthodermus[7] ("the yellow stainer"), which causes gastrointestinal problems in many people. In the US, it may be confused with the poisonous Agaricus californicus[4] or Agaricus hondensis. Agaricus arvensis, the horse mushroom, is another similar mushroom, and an excellent edible. White Clitocybe species that also grow on lawns, and in grassy places may be dangerous to eat.
Agaricus campestris is found in fields and grassy areas after rain from late summer onwards worldwide. It is often found on lawns in suburban areas, appearing in small groups, in fairy rings,[9] or solitary. Owing to the demise of horse-drawn vehicles, and the subsequent decrease in the number of horses on pasture, the old "white outs" of years gone by are becoming rare events.[10] This species is rarely found in woodland.
The mushroom has been reported from Asia, Europe, northern Africa, Australia,[11] New Zealand, and North America.[12][13]
Although edible and choice,[4][14] this mushroom is not commercially cultivated on account of its fast maturing and short shelf-life.[15] Culinary uses of the meadow mushroom include eating it sauteed or fried, in sauces, or even sliced raw and included in salads. In flavor and texture, this mushroom is similar to the white button mushroom available in grocery stores in most Western countries.[7] Among the similar species mentioned above, there have been cases (in fact the most common cause of fatal fungus poisoning in France) where the deadly toxic destroying angel (Amanita virosa) has been consumed by individuals who mistook it for this species. The edibility of specimens collected from lawns is uncertain because of possible contamination with pesticides or other chemicals.
It is nearly identical (except microscopically) to the edible species Agaricus andrewii and A. solidipes.[16][17]
Research into fungal dressings for the treatment of ulcers, and bed sores, using fungal mycelial filaments, is ongoing. In the past, slices of A. campestris were applied to scalds and burns in parts of Scotland.[18]
Water extracts of A. campestris have been shown to enhance the secretion of insulin, and to have insulin-like effects on glucose metabolism in vitro, although the mechanism is not understood.[19]
Free hymenium (spore producing tissue layer) (also referred to as gills) of Field Mushroom
Agaricus campestris is a widely eaten gilled mushroom closely related to the cultivated button mushroom Agaricus bisporus. It is commonly known as the field mushroom or, in North America, meadow mushroom.
Agaricus campestris (L.) Fr., es una especie de la familia de Agaricaceae
Sombrero: de 6 a 10 cm de diámetro. Hemisférico, convexo y luego aplanado. Cutícula sedosa, fibrilosa de color blanco, fácilmente separable.[2]
Pie: corto, grueso, cilíndrico algo engrosado en la base. Liso de color blanco, con anillo simple membranoso y blanco.
Himenóforo: láminas libres, apretadas, de color rosa vivo, luego chocolate y al final negruzcas.
Velos: con anillo
Carne: firme, compacta, gruesa, blanca que se colorea débilmente al corte. De sabor dulce y olor agradable.
Esporada: marrón oscuro
Hábitat y época de aparición: de primavera a otoño en prados y pastizales.
Toxicidad: Sí es comestible[3]
Agaricus campestris (L.) Fr., es una especie de la familia de Agaricaceae
Oharra: ez fidatu soilik orri honetan ematen diren datuez perretxiko bat identifikatzeko orduan. Inolako zalantzarik izanez gero, kontsultatu aditu batekin.
Barrengorria, azpibeltza edo urdintza (Agaricus campestris) perretxiko mota bat da.
Txanpinoi honen orriak kolore arrosa bizikoak dira gaztetik zahartu arte. Txapelak 6-12 cm-ko diametroa du, hasieran esferikoa eta lodia baina gero laundua. Txapeleko azala batzuetan leuna, zetakara eta zuria izaten da, noizbehinka hori samarra, eta besteetan ilunagoa eta leuna edo ezkatatsua, barietateen arabera. Orri libre eta hertsiak ditu, hasieran arrosak, gero lilak eta azkenik marroi ilunak, ia beltzak. Hanka motza, lodia, betea eta zurixka. Goialdean eraztun bakun, mehe, mintzaire eta hauskorra du, batzuetan desagertua. Mami trinko, lodi eta zurixka, baina ebakitzerakoan arrosa bihurtzen da. Zapore geza eta usain atsegina baina ez anisarena bezalakoa. Esporak marroi ilunak eta eliptikoak. Jangarri ona da, baina ez du merezi ale zaharrak eta ia orri beltzak dituztenak jateak. Euskal Herrian gehien ateratzen den perretxiko jangarrietakoa da.
Udaberrian kontuz ibili behar da kolore zurikoa den Amanita verna espeziearekin ez nahasteko. Azken perretxiko hilgarri honek oinean bolba du eta bere orriak zuriak dira, ez arrosak, eta ez beltzaxkak. Agaricus generoko espezieak bereiztea nahiko zaila da. Horretarako ongi begiratu behar dira ezaugarriak: neurria, txapelaren kolorea, mamia ebakitzerakoan zein koloretara aldatzen den, erreakzio kimikoak, usaina, zein lekutan ateratze den eta esporen neurria eta forma.
Agaricus arvensis espeziearekin nahastu ohi da.
Belardietako perretxikoa da. Basotik kanpo dago beti. Udaberrian ateratzen da, euririk egiten ez duen udan desagertzeko, baina gero eurialdia ailegatzen denean, berriro ateratzen hasten da, udazkena joan arte, abere larreetan batik bat. Taldeka ateratzen da, "sorginen korroak" izeneko talde handietan, batez ere abereen simaurra duten larreetan.
(RLQ=window.RLQ||[]).push(function(){mw.log.warn("Gadget "ErrefAurrebista" was not loaded. Please migrate it to use ResourceLoader. See u003Chttps://eu.wikipedia.org/wiki/Berezi:Gadgetaku003E.");});Barrengorria, azpibeltza edo urdintza (Agaricus campestris) perretxiko mota bat da.
Txanpinoi honen orriak kolore arrosa bizikoak dira gaztetik zahartu arte. Txapelak 6-12 cm-ko diametroa du, hasieran esferikoa eta lodia baina gero laundua. Txapeleko azala batzuetan leuna, zetakara eta zuria izaten da, noizbehinka hori samarra, eta besteetan ilunagoa eta leuna edo ezkatatsua, barietateen arabera. Orri libre eta hertsiak ditu, hasieran arrosak, gero lilak eta azkenik marroi ilunak, ia beltzak. Hanka motza, lodia, betea eta zurixka. Goialdean eraztun bakun, mehe, mintzaire eta hauskorra du, batzuetan desagertua. Mami trinko, lodi eta zurixka, baina ebakitzerakoan arrosa bihurtzen da. Zapore geza eta usain atsegina baina ez anisarena bezalakoa. Esporak marroi ilunak eta eliptikoak. Jangarri ona da, baina ez du merezi ale zaharrak eta ia orri beltzak dituztenak jateak. Euskal Herrian gehien ateratzen den perretxiko jangarrietakoa da.
Udaberrian kontuz ibili behar da kolore zurikoa den Amanita verna espeziearekin ez nahasteko. Azken perretxiko hilgarri honek oinean bolba du eta bere orriak zuriak dira, ez arrosak, eta ez beltzaxkak. Agaricus generoko espezieak bereiztea nahiko zaila da. Horretarako ongi begiratu behar dira ezaugarriak: neurria, txapelaren kolorea, mamia ebakitzerakoan zein koloretara aldatzen den, erreakzio kimikoak, usaina, zein lekutan ateratze den eta esporen neurria eta forma.
Agaricus arvensis espeziearekin nahastu ohi da.
Nurmiherkkusieni (Agaricus campestris) on valkoinen ruohikoissa, nurmikoilla ja niityillä viihtyvä valkoinen herkkusienilaji. Sen heltat ovat nuorilla sienillä punertavat, vanhemmilla tummanruskeat. Sieni on hyvä ruokasieni, mutta sitä ei pidä poimia teollisuuslaitosten tai liikenneväylien varrelta, koska sieni saattaa kerätä itseensä raskasmetalleja.[2] Sieniä voi kerätä kesäkuusta lokakuuhun.
Nurmiherkkusieni (Agaricus campestris) on valkoinen ruohikoissa, nurmikoilla ja niityillä viihtyvä valkoinen herkkusienilaji. Sen heltat ovat nuorilla sienillä punertavat, vanhemmilla tummanruskeat. Sieni on hyvä ruokasieni, mutta sitä ei pidä poimia teollisuuslaitosten tai liikenneväylien varrelta, koska sieni saattaa kerätä itseensä raskasmetalleja. Sieniä voi kerätä kesäkuusta lokakuuhun.
Agaric champêtre, Rosé des prés
L'agaric champêtre dit aussi rosé des prés, rose des prés ou rosé (Agaricus campestris) est un champignon (Fungi) proche du champignon de Paris. Au XIXe siècle, il était aussi appelé Souris-rose[1]. Au sein de la catégorie des basidiomycètes (champignons au sens courant), il appartient à la famille des Agaricaceae.
Famille : Agaricacées.
Synonymes : psalliota campestris, psalliote champêtre, rosé-des-prés.
Comestible : excellent comestible.
Chapeau : jusqu'à 10 cm de diamètre, blanc à beige pâle.
Lames : libres, rose vif puis brun chocolat.
Pied : atteignant 7-8 cm de longueur sur 1,5-2 cm d'épaisseur, en fuseau à la base, à anneau mal formé, souvent à peine visible, ou qui disparaît avec l'âge.
Chair : blanche ou un peu rose, ne changeant pas de couleur à la coupe; bonne odeur de champignon de paris.
Ce petit agaric est un proche parent du champignon de Paris.
Il est facile à repérer dans les prairies où il forme souvent de grandes colonies, parfois en mélange avec les autres agarics des près beaucoup plus gros, comme l'agaric des jachères (Agaricus arvensis).
Son identification est aisée grâce à son pied dit en fuseau, dont le diamètre diminue vers la base, et à son anneau souvent peu visible, réduit à une simple ligne un peu membraneuse.
.jpg)
Le rosé-des-prés pousse dans les prairies rases, avec une préférence pour celles pâturées par les vaches ou les chevaux; on le voit surtout en automne.
Il est largement ramassé et mangé, même par des personnes inexpérimentées. Il est cultivé dans des champignonnières et est ensuite vendu en grandes surfaces. Il peut être consommé sauté ou frit, en sauce, ou même cru dans les salades. Par sa saveur et sa texture, ce champignon est presque entièrement identique au champignon de Paris (Agaricus bisporus).
Il est important de bien le laver pour le débarrasser de tout le sable et des petites larves blanches qui creusent des tunnels dans le pied et le chapeau.
50 % des cas d'empoisonnement liés à la famille des Agaricacées sont dus à l’Agaricus xanthodermus[2]. Le rougissement de sa chair distingue l'Agaricus campestris de l’Agaricus xanthodermus (responsable de problèmes gastro-intestinaux) dont la chair jaunit[réf. nécessaire].
Agaricus campestris est parfois confondu avec l'Amanite vireuse (Amanita virosa) et l'Amanite phalloïde (Amanita phalloides), cette dernière surtout à l'état jeune, champignons mortels dont les lamelles sont blanches. Ces amanites peuvent s'aventurer en prairie à quelques mètres de la lisière d'un bois, se mêlant aux Agaricus comestibles, d'où la confusion fatale.
Il est parfois aussi confondu avec des Clitocybes blancs, vénéneux.
Agaric jaunissant (Agaricus xanthodermus), toxique.
Clitocybe nébuleux (Clitocybe nebularis), parfois toxique.
Le genre Agaricus a été décrit pour la première fois en 1753 par le Suédois Carl von Linné.
Il regroupait alors tous les champignons qui avaient des lamelles sous le chapeau.
Les mycologues ont ensuite découpé cet énorme ensemble en de nombreux genres de taille plus modeste et aujourd'hui, ce nom ne s'applique qu'a des champignons à chair fibreuse, à lame libres et à spores brun chocolat ou noirâtre.
Agaric champêtre, Rosé des prés
L'agaric champêtre dit aussi rosé des prés, rose des prés ou rosé (Agaricus campestris) est un champignon (Fungi) proche du champignon de Paris. Au XIXe siècle, il était aussi appelé Souris-rose. Au sein de la catégorie des basidiomycètes (champignons au sens courant), il appartient à la famille des Agaricaceae.
O fungo dos lameiros[1], de nome científico Agaricus campestris (L.) Fr., é unha especie da familia dos Agaricaceae.
En galego tamén é coñecido coma fungo pequeno das febras[2].
O fungo dos lameiros, de nome científico Agaricus campestris (L.) Fr., é unha especie da familia dos Agaricaceae.
Pečurka - lat.Agaricus campestris, livadska pečurka, rudnjača, jestiva je i ukusna gljiva iz porodice lističarki (Agaricaceae). Gljiva je dosta promijenjiva i varijabilna te ju je lako zamijeniti s drugim gljivama iz roda Agaricus. Neke se vrste ovog roda i uzgajaju. Klobuk je bijele boje, promjera 4-8 cm, dok su listići s donje strane kod mladih gljiva ružičaste, a kod starijih čokoladno smeđe boje.Prsten na stručku je mekan i lako se skida. Gljiva raste isključivo na livadama i pašnjacima.
Molimo pročitajte kojih se temeljnih pravila kod branja i pripravljanja gljiva treba pridržavati i upozorenje o korištenju Wikipedije na vlastitu odgovornost.Pečurka - lat.Agaricus campestris, livadska pečurka, rudnjača, jestiva je i ukusna gljiva iz porodice lističarki (Agaricaceae). Gljiva je dosta promijenjiva i varijabilna te ju je lako zamijeniti s drugim gljivama iz roda Agaricus. Neke se vrste ovog roda i uzgajaju. Klobuk je bijele boje, promjera 4-8 cm, dok su listići s donje strane kod mladih gljiva ružičaste, a kod starijih čokoladno smeđe boje.Prsten na stručku je mekan i lako se skida. Gljiva raste isključivo na livadama i pašnjacima.
Túnkempa (fræðiheiti: Agaricus campestris) er ætisveppur sem er algengt að finna í gömlum túnum. Hann er líka fjöldaframleiddur í svepparækt. Hann er hvítur á lit og reglulegur í lögun með stuttan, breiðan staf. Ungir sveppir eru kúlulaga en hattbarðið réttir sig smám saman upp með aldrinum og verður allt að 10 sm í þvermál. Holdið er hvítt og þétt. Túnkempa er matreidd bæði soðinn, steiktur og hrár.
Il prataiolo[1] (Agaricus campestris L., 1753) è un fungo della famiglia delle Agaricaceae[2] variamente apprezzato; in alcuni Paesi è ritenuto il migliore fungo, mentre è rifiutato altrove. I Romani lo ritenevano ottimo, come ne fanno fede i versi di Orazio "Pratensibus optima fungis/Natura est; aliis male creditur" (in italiano: il prataiolo è il miglior fungo in natura; degli altri non bisogna fidarsi)[3].
Dal latino campester = campestre, perché cresce nei campi.
Globuloso con margini uniti al gambo, poi emisferico e infine piano-convesso, 5-20 cm di diametro; margini acuti con residuo di velo; cuticola bianco-gialliccia, bruno a maturità, fioccosa-serica e talora squamata.
Incurvate verso il margine, libere al gambo; carnicine, poi rosee o rosso-vinoso ed infine bruno-violacee. Non devono essere bianche, nel caso si può trattare di un Leucoagaricus leucothites (commestibilità non dimostrata) o di una amanita mortale.
Cilindrico, solido, liscio, di colore bianco, affusolato alla base.
Bianco, sottile, effimero, ripiegato a doppio collare.
Non presente, in caso contrario l'identificazione è errata; potrebbe trattarsi di una amanita mortale.
Quella del cappello, a medio sviluppo, è soda, fragile, bianca o leggermente vinata.
Vira molto lentamente al rosa al taglio.
Ovoidali, brune in massa, 6,5-8 × 4,5-6 µm.
Fruttifica in estate-autunno, comune nei prati, nei campi, nei boschi concimati e pascoli.
Ottima.
Il prataiolo (Agaricus campestris L., 1753) è un fungo della famiglia delle Agaricaceae variamente apprezzato; in alcuni Paesi è ritenuto il migliore fungo, mentre è rifiutato altrove. I Romani lo ritenevano ottimo, come ne fanno fede i versi di Orazio "Pratensibus optima fungis/Natura est; aliis male creditur" (in italiano: il prataiolo è il miglior fungo in natura; degli altri non bisogna fidarsi).
Valgomasis pievagrybis (lot. agaricus campestris) – pievagrybinių (Agaricaceae) šeimos, pievagrybių (Agaricus) genties grybų rūšis.
Auga grupėmis ar pavieniui nuo pavasario iki vėlyvo rudens pievose, ganyklose, soduose, pamiškėse, dirvonuose. Reikalinga trąši dirva.
Auginamas ir dirbtiniu būdu šiltnamiuose visus metus.
Vaisiakūniai vidutinio dydžio, balti, rusvėjantys.
Kepurėlė 5–12 cm skersmens, išgaubtai paplokščia, smulkiai plaušuota, žvynuota, mėsinga, spalva pereinanti nuo baltos iki pilkšvos ar rusvos.
Lakšteliai balkšvai rožiniai, rausvai rudi ar tamsiai rudi, prie koto nepriaugę.
Kotas 5–8 × 1–2,5 cm, baltas, tuščiaviduris, su baltu žemyn nukreiptu žiedu, be išnaros.
Sporos 7–9 × 4–5 μm.
Trama mėsinga, balta, perlaužus parusvėja, švelnaus kvapo ir skonio.
Panašus į dirvinį pievagrybį, tik valgomojo pievagrybio vaisiakūniai smulkesni, paspaudus negelsvėja, trama aromatingesnė.
Lietuvos grybų atlasas, Vincentas Urbonas, Kaunas, Lututė, 2007, ISBN 978-9955-692-59-1, 213 psl.
Valgomasis pievagrybis (lot. agaricus campestris) – pievagrybinių (Agaricaceae) šeimos, pievagrybių (Agaricus) genties grybų rūšis.
Lauka atmatene (latīņu: Agaricus campestris) ir ēdamā sēne. Cepurīte balta, lapiņas sākumā bālganas, vēlāk brūnganas. Jāuzmanās nesajaukt ar nāvīgi indīgo balto mušmiri vai indīgo atmateni. Lauka atmateni izmanto pēc visām iespējamām receptēm: Cep, marinē, sāla, žāvē un vāra zupās. Sēnes mīkstumam ir patīkama anīsa smarža un saldena riekstu garša. Sauc arī par šampinjoniem.[1] Sastopama bieži klajās vietās, retāk mežā. Uz sēnes kātiņa ir sīks un trausls gredzens. Cepurītes platums 4—10 cm. Sporas tumši brūnas. Aug bieži lielā skaitā pļavās, tīrumos un zālienos, veido tā sauktos raganu apļus.
Lauka atmatene (latīņu: Agaricus campestris) ir ēdamā sēne. Cepurīte balta, lapiņas sākumā bālganas, vēlāk brūnganas. Jāuzmanās nesajaukt ar nāvīgi indīgo balto mušmiri vai indīgo atmateni. Lauka atmateni izmanto pēc visām iespējamām receptēm: Cep, marinē, sāla, žāvē un vāra zupās. Sēnes mīkstumam ir patīkama anīsa smarža un saldena riekstu garša. Sauc arī par šampinjoniem. Sastopama bieži klajās vietās, retāk mežā. Uz sēnes kātiņa ir sīks un trausls gredzens. Cepurītes platums 4—10 cm. Sporas tumši brūnas. Aug bieži lielā skaitā pļavās, tīrumos un zālienos, veido tā sauktos raganu apļus.
De gewone weidechampignon (Agaricus campestris) is een paddenstoel die behoort tot de familie Agaricaceae. Het is een vrij algemene, goed eetbare soort, die echter makkelijk te verwarren is met de giftige karbolchampignon (Agaricus xanthoderma). Oppervlakkig gezien lijken champignons op de dodelijke kleverige knolamaniet en de vroege knolamaniet. Amanieten onderscheiden zich van champignons door hun witte lamellen. Bij champignons zijn deze roze tot bruin.
De hoed heeft een doorsnede van 4,5-8 centimeter en is half bolvormig tot gewelfd. De hoed is wit en licht geschubd in het centrum.
De steel is 4-6 centimeter hoog en 1-1,5 centimeter dik. Deze is kort, stevig en onderaan toelopend.
Het manchet is bij deze soort weinig ontwikkeld, in tegenstelling tot bij de gewone anijschampignon (Agaricus arvensis). Vaak is er slechts een smal randje zichtbaar.
De lamellen zijn vrijstaand. Eerst zijn ze roze, later purperbruin. De sporen zijn purperbruin.
Het vlees is wit, soms wat roodachtig als in de steel gesneden wordt.
De weidechampignon is te vinden op grazige plekken, in weilanden. Ze vormen vaak heksenkringen.
De gewone weidechampignon (Agaricus campestris) is een paddenstoel die behoort tot de familie Agaricaceae. Het is een vrij algemene, goed eetbare soort, die echter makkelijk te verwarren is met de giftige karbolchampignon (Agaricus xanthoderma). Oppervlakkig gezien lijken champignons op de dodelijke kleverige knolamaniet en de vroege knolamaniet. Amanieten onderscheiden zich van champignons door hun witte lamellen. Bij champignons zijn deze roze tot bruin.
Capel fin a 10 cm, da bianch a biancastr, seuli o fibrilos. Bòrd anrolà apendicolà. Lamele reusa viv peui brun scur. Gamba àuta fin a 7 cm e larga fin a 1,5 cm, a fus atenuà, bianca. Anel fràgil, dle vire a ridò. Carn bianca un pòch anrossanta. Odor ëd bolé.
A chërs ant ij pra ëd graminose.
A venta mai mangé un bolè trovà se un a l'é nen un bon conossidor dij bolè!
Comestìbil, bon.
Capel fin a 10 cm, da bianch a biancastr, seuli o fibrilos. Bòrd anrolà apendicolà. Lamele reusa viv peui brun scur. Gamba àuta fin a 7 cm e larga fin a 1,5 cm, a fus atenuà, bianca. Anel fràgil, dle vire a ridò. Carn bianca un pòch anrossanta. Odor ëd bolé.
AmbientA chërs ant ij pra ëd graminose.
Comestibilità A venta mai mangé un bolè trovà se un a l'é nen un bon conossidor dij bolè!
Comestìbil, bon.
Pieczarka łąkowa (Agaricus campestris) – gatunek grzybów z rodziny pieczarkowatych (Agaricaceae)[1].
Pozycja w klasyfikacji: Agaricus, Agaricaceae, Agaricales, Agaricomycetidae, Agaricomycetes, Agaricomycotina, Basidiomycota, Fungi (według Index Fungorum)[1].
Synonimów naukowych ma ponad 60[2].
Nazwę pieczarka łąkowa podał Władysław Wojewoda w 1987 r., w polskim piśmiennictwie mykologicznym gatunek ten występuje też pod nazwami bedłka pieczarka, pieczarka inspektowa, pieczarka ogrodowa, pieczarka prawdziwa, pieczarka polna, pieczarka polowa, pieczarka zwyczajna[3].
Średnica 5‒11 cm, u młodych okazów zamknięty i niemal kulisty, później półkulisty, na koniec płasko rozpostarty. Brzeg łuskowato spękany, powierzchnia jedwabiście włóknista, na wierzchołku występują rzadkie, przylegające łuseczki o brązowej barwie. Po uciśnięciu zmienia barwę na żółtawą lub brązowawą (starsze okazy)[4]. Barwa kapelusza początkowo biała, później szaroochrowa[5]. U dojrzałych grzybów, szczególnie podczas suchej pogody, górna powierzchnia kapelusza pęka i powstają na niej głębokie rowki i poletka[6]. Skórka daje się łatwo ściągnąć z całego kapelusza[7].
Gęste, przy trzonie wolne. Tylko w bardzo młodych, jeszcze zamkniętych owocnikach są białe, potem stają się różowe i wiekiem coraz ciemniejsze; czekoladowobrązowe, do czarnobrązowych[8]. W starych owocnikach od zarodników stają się fioletowoczarne.
Wysokość 4‒8 cm, grubość 1‒2 cm, cylindryczny, pełny, łatwo odłamujący się od kapelusza, z białym błoniastym pierścieniem u góry. Powierzchnia gładka, biała, u starszych okazów brunatna[4]. Pierścień jest niezbyt trwały i u starszych okazów zanika[7]. Górna część trzonu często jest różowawa od przeświecającego się miąższu. U starszych grzybów trzon jest ciemniejszy, brązowy lub rdzawobrunatny[6].
Biały, lub wodnistoróżowy po przekrojeniu miejscami różowieje. Powyżej blaszek i na trzonie pod blaszkami miąższ ma często szary odcień, a w podstawie trzonu pomarańczowy. Smak przyjemny, zapach lekko grzybowy[6].
Czarnobrązowy. Zarodniki elipsoidalne, gładkie, o rozmiarach 7–10 × 5–6 µm[5]. Cystydy słabo rozwinięte, podstawki czterozarodnikowe[6].
Gatunek rozprzestrzeniony na całej kuli ziemskiej: poza Antarktydą występuje na wszystkich kontynentach, również na wielu wyspach[9]. W Europie Środkowej jest szeroko rozprzestrzeniony i dość częsty, jednakże wskutek zbyt intensywnego nawożenia łąk i pastwisk liczebność tego gatunku w Europie spada[7]. W Polsce jest pospolity[10].
Owocniki rosną bardzo szybko, po letnich obfitych deszczach czasami wyrastają w ciągu jednego dnia. To właśnie dzięki temu gatunkowi grzyba powstało powiedzenie „rosnąć jak grzyby po deszczu”. Owocniki pojawiają się o od maja do października na łąkach, pastwiskach i rowach przydrożnych, najczęściej na średnio nawożonych miejscach, np. na łąkach, gdzie pasie się bydło, na zaoranym polu uprawnym. Pieczarki te szczególnie preferują łąki i pola nawożone nawozem końskim[8].
Dobry grzyb jadalny, nieco tylko mniej smaczny od uprawianej pieczarki dwuzarodnikowej (Agaricus bisporus)[6]. Pieczarka łąkowa nie jest uprawiana, ze względu na szybkie dojrzewanie owocników i krótki okres przydatności do spożycia[11]. Nadaje się jako dodatek do różnych mięsnych dań oraz do zup[12]. W badaniach laboratoryjnych stwierdzono, że wodne wyciągi z pieczarki łąkowej in vitro zwiększają wydzielanie insuliny wpływając na metabolizm glukozy w organizmie, mechanizm tego działania nie został jednak wyjaśniony[13].
Poczta Polska wyemitowała 29 sierpnia 2014 r. znaczek pocztowy przedstawiający pieczarkę łąkową o nominale 2,35 zł. Autorem projektu znaczka była Marzanna Dąbrowska. Znaczek wydrukowano techniką offsetową, na papierze fluorescencyjnym, w nakładzie 400 000 szt.[14][15].
.JPG)
Pieczarka łąkowa (Agaricus campestris) – gatunek grzybów z rodziny pieczarkowatych (Agaricaceae).
Agaricus campestris é um tipo de cogumelo comestível, cultivado comercialmente e utilizado na alimentação humana.[1]
Agaricus campestris é um tipo de cogumelo comestível, cultivado comercialmente e utilizado na alimentação humana.
Agaricus campestris (Carl von Linné, 1753), sin. Psalliota campestris (Carl von Linné, 1753 ex Lucien Quélet, 1872)[1][2] numit în popor ciupercă de bălegar,[3] șampinion,[4] ciupercă de gunoi[5] (câteodată confundată cu Agaricus arvensis (ciupercă de câmp[6]), este o specie de ciuperci comestibile saprofită din încrengătura Basidiomycota, în familia Agaricaceae și de genul Agaricus. Buretele se poate găsi în România, Basarabia și Bucovina de Nord, crescând pe pământ îngrășat în grupuri precum cercuri mari de vrăjitoare, prin grădini, parcuri, fânațe, pășuni, preferat în zone cu iarbă, unde de obicei pasc ierbivori (în special oi și cai), de la câmpie până la munte, din (aprilie) mai până în noiembrie.[7][8]
Primul micolog care a descris buretele a fost renumitul om de știință Carl von Linné în volumul 2 al lucrării sale Species Plantarum din 1753 sub denumirea Agaricus campester,[9] epitetul fiind minimal corectat în numele actual campestris de marele savant Giovanni Antonio Scopoli in 1772.
Redenumirea în Psalliota campestris prin botanistul francez Lucien Quélet în volumul 1 al operei sale Les champignons du Jura et des Vosges din 1872[10] și aprobată de micologul italian Giacomo Bresadola în 1931,[11] a fost preluată de mulți micologi vorbitori de Limbi romanice, între ei și micologul italian Bruno Cetto,[12] o denumire preluată și de Poșta Română pe un timbru din 1958.
Între timp, soiul duce din nou vechia însemnare, iar denumirea Psalliota campestris nu mai este parte a nomenclaturii oficiale.[13] Totuși se găsește în nenumărate cărți științifice actuale. Toate celelalte sinonime pot fi neglijate.
Specia a fost numită de către Deutsche Gesellschaft für Mykologie (Asociația Germană pentru Micologie) ciuperca anului 2018.[14]
Această specie este nu prea rar confundată și astfel parțial incorect descrisă în cărți și articole.
A. campestris, spori
A.campestris tineri: lamele, picior, văl parțial
A.campestris bătrân: lamele, picior
A. campestris tineri
A. campestris bătrân
În mod general ciuperca de bălegar poate fi doar confundată cu alte specii de genul Agaricus, de exemplu cu cele care îngălbenesc și au un miros de anason sau de alune cum sunt: Agaricus abruptibulbus,[16] Agaricus albolutescens,[17] Agaricus arvensis sau Agaricus macrosporus.[18] Dar și confundarea cu alte specii albuie ale acestui gen sunt posibile, în special cu Agaricus bitorquis,[19] sau Agaricus xanthodermus, mai departe cu soiuri altora genuri, astfel cu Amanita Eliae,[20] Calocybe gambosa,[21] Leucoagaricus leucothites sin. Lepiota naucina,[22][23] sau Volvariella speciosa sin. Volvariella gloiocephala.[24] Aceste specii sunt inofensive, cu excepția otrăvitorului Agaricus xanthodermus, a cărui carne de bază este colorată mereu galben, mirosind a iod, fenol sau cerneală.[25]
Altfel se ivește situația, dacă un începător ar confunda soiul cu specii letale cum sunt Amanita phalloides sau Amanita verna. Amanita virosa care cresc numai în pădure. În plus, genul Amanita are o volvă cu bulb, fiind de miros diferit și nu au lamele roze care se colorează la maturitate maroniu până negru. Inocybe erubescens este în tinerețe alb, schimbă însă repede culoarea și se pătează cărămiziu la tăiere, apăsare sau rupere.
!! Agaricus xanthodermus !!
!!! Amanita phalloides !!!
!!! Amanita verna !!!
!!! Amanita virosa !!!
!!! Inocybe erubescens !!!
Agaricus abruptibulbus
Agaricus albolutescens
Agaricus arvensis
Agaricus bitorquis
Agaricus macrosporus
Amanita eliae
Calocybe gambosa
Leucoagaricus.leucothites
Volvariella speciosa
Ciupercile de bălegar se pot consuma fierte, oprite, prăjite, crude sau uscate, fiind deosebit de gustoase. Ele pot fi pregătite ca ciulama, de asemenea împreună cu alți bureți sau adăugate la un sos de carne.[26] Gustoase sunt de asemenea cu jumări de ou, prăjite în unt cu verdețuri, la grătar, ca umplutură pentru plăcinte de foaie sau preparate în mod ardelean (seu de porc, ceapă, ciuperci tăiate, morcov, păstârnac, boia ardei, smântână).[27] Buretele firește poate fi conservat și în ulei, oțet sau saramură după ce a fost fript sau fiert.[28]
Materiale media legate de Ciupercă de bălegar la Wikimedia Commons
Agaricus campestris (Carl von Linné, 1753), sin. Psalliota campestris (Carl von Linné, 1753 ex Lucien Quélet, 1872) numit în popor ciupercă de bălegar, șampinion, ciupercă de gunoi (câteodată confundată cu Agaricus arvensis (ciupercă de câmp), este o specie de ciuperci comestibile saprofită din încrengătura Basidiomycota, în familia Agaricaceae și de genul Agaricus. Buretele se poate găsi în România, Basarabia și Bucovina de Nord, crescând pe pământ îngrășat în grupuri precum cercuri mari de vrăjitoare, prin grădini, parcuri, fânațe, pășuni, preferat în zone cu iarbă, unde de obicei pasc ierbivori (în special oi și cai), de la câmpie până la munte, din (aprilie) mai până în noiembrie.
Pečiarka poľná (iné názvy pozri nižšie; lat. Agaricus campestris) je jedlá huba z čeľade pečiarkovité.
Latinské názvy sú najmä [1][2]:
Odborný názov znie pečiarka poľná [3][4]. Staršie odborné názvy sú: šampiňón poľný[5], šampiňón obyčajný [6], šampiňón pečiarka [6]. Ešte staršie odborné názvy, teda odborné názvy zhruba do 30. rokov 20. storočia sú: pečiarka, pečierka, pečarka, pečárka, pečírka; pečiarka polnia; pažitník, pažitnica; pečerica, zemianka, uhelka, cigáňka, majovka, tanečníce; žampion, šampion. [7][4][8][9][10]
Nárečové resp. ľudové názvy sú: pečiarka, pečarka, pečárka, pešärka, pešiarka, pečírka, pečirka, pažitník, pažitnica, pečiatka, pičurka, petifrka, lajniak, lajnáčka, strništierka, scernoška, pasenčorka, biela huba (na pečenie), holubkyňa, malinga (a májska pečiarka [11]). Hovorové a nárečové sú názvy šampiňón a odvodené tvary - uvedené sú v článku šampiňón. Zriedkavý je nárečový tvar šajpánka. [4][12][13]Tieto názvy sa však môžu vzťahovať aj na pečiarku ovčiu alebo na celý rod Agaricus alebo aj na rod hnojník a pod. (porov. aj článok pečiarka)[14][15][16][8][17].
V minulosti u niektorých autorov druh pečiarka poľná zahŕňal aj dnešný samostatný druh pečiarka dvojvýtrusná (Agaricus bisporus; vrátane pečiarky záhradnej [18] - Agaricus hortensis), a prípadne aj niektorý alebo viacero z týchto dnešných samostatných druhov: pečiarka ovčia (Agaricus arvensis), pečiarka obyčajná (Agaricus bitorquis), pečiarka hájová (Agaricus sylvicola), pečiarka Romagnesiho (Agaricus bresadolanus), pečiarka smradľavá (Agaricus bernardii), Agaricus moellerianus, Agaricus cupreobrunneus, Agaricus termitum a Agaricus capellianus[14][19]
Pečiarka poľná rastie v severnom aj južnom miernom pásme od mája do novembra na poliach, lúkach, na kompostoch, v priekopách pri cestách a podobne.[20]
Klobúk je za mladi takmer guľovitý, biely, neskôr polguľovito vyklenutý, v dospelosti až plochý a žltkastý, na povrchu hodvábne vláknitý či vláknito šupinatý, prípadne hnedo šupinkatý alebo hnedým. Má priemer 5-12 cm. Jeho okraj je najprv podvinutý, neskôr ostrý s útržkovitými zvyškami čiastočného vela. Lupene sú pomerne vysoké a husté, voľné, za mladi ružkovkasté, neskôr hnedočervenkasté a nakoniec tmavohnedé až hnedočierne; sú 3-10 mmm široké. Hlúbik je valcovitý, 3-10 cm vysoký a 2-4 cm hrubý, na báze niekedy trochu zhrubnutý a na konci zahrotený, plný, biely, v dospelosti naspodku hnedastý; v jeho hornej tretine je potrhaný biely tenko blanitý prsteň, ktorý čoskoro mizne. Dužina je pevná, mäsitá, biela, na vzduchu mierne ružovejúca; má príjemnú vôňu a chuť. Výtrusný prach je purpurovohnedý až čiernohnedý, výtrusy sú hladké, vajcovito elipsovité, červenohnedé.
Okrem zámeny s rôznymi inými jedlými druhmi z rodu pečiarka (Agaricus), sú možné zámeny s jedovatými druhmi pečiarka páchnuca (Agaricus xanthodermus), muchotrávka končistá (Amanita virosa), muchotrávka biela (Amanita verna) a s bielymi druhmi z rodu strmuľka (Clitocybe).
Pečiarka poľná je známa jedlá huba, jedna z najchutnejších voľne rastúcich pečiarok. Je vhodná ako prísada k mäsitým jedlám alebo je vhodná do polievok. [20]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pečiarka poľná
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pečiarka poľná
Pečiarka poľná (iné názvy pozri nižšie; lat. Agaricus campestris) je jedlá huba z čeľade pečiarkovité.
Travníški kúkmak (znanstveno ime Agáricus campester) je užitna goba, ki raste med junijem in oktobrom; prisotna je na področju celotne Slovenije, predvsem na travnikih in pašnikih.
Bet doseže velikost med 3 in 7 cm ter med 1 do 3 cm premera. Klobuk doseže v premeru med 3 in 15 cm.
Travníški kúkmak (znanstveno ime Agáricus campester) je užitna goba, ki raste med junijem in oktobrom; prisotna je na področju celotne Slovenije, predvsem na travnikih in pašnikih.
Bet doseže velikost med 3 in 7 cm ter med 1 do 3 cm premera. Klobuk doseže v premeru med 3 in 15 cm.
Den mykologiska karaktären hos ängschampinjon:
hymenium:
skivor
hatt:
välvd
skivtyp:
fria
ätlighet:
ätlig
fot:
ring
sporavtryck:
brun
ekologi:
saprofyt
Ängschampinjon (Agaricus campestris) är en matsvamp som är allmänt förekommande i hela Sverige. Den har en mild smak och lukt och dess kött är vitt med svag rodnad. Som matsvamp används den bland annat i stuvningar och soppor och unga svampar kan också användas i sallader. Den är landskapssvamp i Skåne.
På sommaren och på hösten kan den anträffas i öppen mark, särskilt i gräsmattor och beteshagar. Svampens fruktkroppar uppträder ofta många tillsammans och den hör till de svampar som kan ingå i så kallade häxringar (eller älvringar).
Hatten är välvd och har en vitaktig färg och blir cirka 5–10 centimeter bred. Kanten på hatten kan ibland vara lite rosatonad. Skivorna är hos unga exemplar rosaktiga, men efterhand övergår de till att bli allt mer svartbruna. Även svampens sporer är svartbruna. Foten är vitaktig, men gulnar ofta mot basen. Dess höjd är cirka 3–6 centimeter. På foten finns som hos andra champinjoner en ring, som är tunn och skör. Strumpa saknas.
Wikimedia Commons har media som rör Ängschampinjon.
Ängschampinjon (Agaricus campestris) är en matsvamp som är allmänt förekommande i hela Sverige. Den har en mild smak och lukt och dess kött är vitt med svag rodnad. Som matsvamp används den bland annat i stuvningar och soppor och unga svampar kan också användas i sallader. Den är landskapssvamp i Skåne.
På sommaren och på hösten kan den anträffas i öppen mark, särskilt i gräsmattor och beteshagar. Svampens fruktkroppar uppträder ofta många tillsammans och den hör till de svampar som kan ingå i så kallade häxringar (eller älvringar).
Hatten är välvd och har en vitaktig färg och blir cirka 5–10 centimeter bred. Kanten på hatten kan ibland vara lite rosatonad. Skivorna är hos unga exemplar rosaktiga, men efterhand övergår de till att bli allt mer svartbruna. Även svampens sporer är svartbruna. Foten är vitaktig, men gulnar ofta mot basen. Dess höjd är cirka 3–6 centimeter. På foten finns som hos andra champinjoner en ring, som är tunn och skör. Strumpa saknas.
Печериця звичайна, печериця степова (Agaricus campestris L. ex Fr. Psalliota campestris (L. ex Fr.) Quél.). Місцеві назви стернівка, печірка. З родини агарикових — Agaricaceae.
Шапка 4-8 (12) см у діаметрі, товстоніжном'ясиста, куляста, згодом опукло- або плоскорозпростерта, біла, брудно-біла, іноді з легким рожевуватим або коричнюватим відтінком, гола або з малопомітними притиснутими лусочками, блискуча, шовковиста. Пластинки вільні, рожевуваті, брудно-рожеві, пізніше темно-коричневі. Спорова маса пурпурово-коричнева. Спори 7-9(10) Х 5-6(7) мкм, гладенькі. Ніжка 3-6(8) Х 0,8-2 см, щільна, кольору шапки, з тонким нестійким кільцем. М'якуш ніжний, білий, при розрізуванні рожевіє, з приємним смаком і запахом.
Зустрічається по всій Україні: на луках, полях, у цілинних степах, групами. Збирають у червні — жовтні. Дуже добрий їстівний гриб. Використовують вареним, смаженим; про запас сушать, засолюють, маринують. У печериці звичайної виявлено антибіотики з широким спектром дії.
Не отруйна.
Замість печериці звичайної часом помилково збирають печерицю рудіючу отруйну та смертельно отруйні мухомори — білий смердючий і бліду поганку.
Печериця звичайна, печериця степова (Agaricus campestris L. ex Fr. Psalliota campestris (L. ex Fr.) Quél.). Місцеві назви стернівка, печірка. З родини агарикових — Agaricaceae.
Шапка 4-8 (12) см у діаметрі, товстоніжном'ясиста, куляста, згодом опукло- або плоскорозпростерта, біла, брудно-біла, іноді з легким рожевуватим або коричнюватим відтінком, гола або з малопомітними притиснутими лусочками, блискуча, шовковиста. Пластинки вільні, рожевуваті, брудно-рожеві, пізніше темно-коричневі. Спорова маса пурпурово-коричнева. Спори 7-9(10) Х 5-6(7) мкм, гладенькі. Ніжка 3-6(8) Х 0,8-2 см, щільна, кольору шапки, з тонким нестійким кільцем. М'якуш ніжний, білий, при розрізуванні рожевіє, з приємним смаком і запахом.
Зустрічається по всій Україні: на луках, полях, у цілинних степах, групами. Збирають у червні — жовтні. Дуже добрий їстівний гриб. Використовують вареним, смаженим; про запас сушать, засолюють, маринують. У печериці звичайної виявлено антибіотики з широким спектром дії.
Не отруйна.
Замість печериці звичайної часом помилково збирають печерицю рудіючу отруйну та смертельно отруйні мухомори — білий смердючий і бліду поганку.
Шампиньо́н обыкнове́нный, печери́ца (лат. Agaricus campestris) — вид грибов рода шампиньон. Также известен как настоящий шампиньон[1].
и др.
Шляпка 8—15 см в диаметре, сначала полушаровидная, с глубоко загнутым внутрь краем, затем плоско-округлая и наконец распростёртая, часто с выпуклым центром, белая, иногда буроватая, сухая, шелковистая или мелкочешуйчатая.
Мякоть белая, на изломе краснеющая. Добавление По энциклопедии П. Р. Ляхова мякоть на изломе цвет не меняет, у ложного шампиньона мякоть на изломе желтеет.
Пластинки сначала белые, потом розоватые, при созревании тёмно-коричневые, с фиолетовым оттенком.
Ножка 5—9 см высоты, 1—2 см ширины, прямая, ровная или в основании расширенная и вздутая, одного цвета со шляпкой, с широким белым кольцом, чаще расположенным около середины ножки[1].
Растёт среди травы на богатой перегноем почве в садах, парках, на кладбищах, встречается около человеческого жилья. Часто образует ведьмины круги больших размеров.
Сезон: с мая по октябрь. Съедобен[1].
Это заготовка статьи по микологии. Вы можете помочь проекту, дополнив её. Шампиньо́н обыкнове́нный, печери́ца (лат. Agaricus campestris) — вид грибов рода шампиньон. Также известен как настоящий шампиньон.
Agaricus campester L., 1753, orth. var. Pratella campestris (L.) Gray, 1821 Pluteus campestris (L.) Fr., 1836 Psalliota campestris (L.) P.Kumm., 1871 Fungus campestris (L.) Kuntze, 1898и др.
.jpg)
四孢蘑菇 科学分类 
界： 真菌界 Fungi 门： 担子菌门 Basidiomycota 纲： 傘菌綱 Agaricomycetes 目： 伞菌目 Agaricales 科： 伞菌科 Agaricaceae 属： 伞菌属 Agaricus 种： 四孢蘑菇 A. campestris 二名法 Agaricus campestris四孢蘑菇（学名：Agaricus campestris）又稱為野蘑菇，是一種可食菌類，分布於全世界，與俗稱洋菇的雙孢蘑菇（Agaricus bisporus）為近缘種。
菌傘為白色，直徑約5~10公分。菌褶一開始為粉紅色，後來會逐漸變為紅褐色，最後成熟時則變為暗褐色。[2][3]
通常可在夏季雨後的田野或草地發現，被廣泛的採集和食用。需要注意的是，本种與另一種有毒的近缘物种黃斑蘑菇（Agaricus xanthodermus）相似；沒有經驗的採集者不被建議採集此種菇類。
这是一篇與真菌類相關的小作品。你可以通过编辑或修订扩充其内容。 
分類 界 : 菌界 Fungi 門 : 担子菌門 Basidiomycota 綱 : 真正担子菌綱 Homobasidiomycetidae 目 : ハラタケ目 Agaricales 科 : ハラタケ科 Agaricaceae 属 : ハラタケ属 Agaricus 種 : ハラタケ A. campestris 学名 Agaricus campestris (L., 1753) 和名 ハラタケ (原茸) 英名 Field mushroom ハラタケ（原茸、学名:Agaricus campestris）はハラタケ科ハラタケ属に属する菌類。英語圏ではField mushroomとして知られ、アメリカ合衆国ではMeadow mushroomとして知られる。食用にされているきのこで、同属のツクリタケ（マッシュルーム）と近縁である。薬品として使用されるアガリクスなどとの関係からアガリクス・カンペストリスの名前でも知られる。
種小名campestrisはラテン語で「野原」を意味するcampusに由来する。
傘は白く大きさは直径5~10cmである。最初は半球型であり、成熟するに従って、饅頭型、扁平型に変わっていく。
傘の裏のひだはピンク色をしており、老いるに従い赤黒くなり、最終的には茶色になる。ひだは離生している。胞子紋も同じような色をしている。
柄は3~7cmであり、だいたい白い色をしている。柄には小さい顎が一つついている[1]。
味はまろやか。肉は傷つくと僅かに紅くなる特徴を持つ。傷がついたときに黄色くなるものは毒があり、胃腸障害になりやすいAgaricus xanthodermusや良く似た毒のある種の可能性がある。
一般的に雨の後野原や草地に見つけることができる。夏から生えることが多い。世界中で見ることのできる種である。
広く食べられている。通常キノコ狩りを行わない人々さえとって食べることがある。商業的に生産されてはいない。成熟が早く、棚に並べてもすぐ使い物にならなくなるからである[2]。
料理ではソテーやフライ、ソースなどに使われ、生でサラダに使われることもある。風味と食感は、食料品店で購入可能なツクリタケと同一か、さほど変わりはない。
ひだのあいだに入っている砂はすすいで落とす。また、傘や柄に小さな穴を作る白い幼虫にも気をつけるべきである。
類似した種にドクツルタケ等があり、誤って食すると死にいたる毒をもっている。
この項目は、菌類に関連した書きかけの項目です。この項目を加筆・訂正などしてくださる協力者を求めています（P:生き物と自然／PJ生物）。 ハラタケ（原茸、学名:Agaricus campestris）はハラタケ科ハラタケ属に属する菌類。英語圏ではField mushroomとして知られ、アメリカ合衆国ではMeadow mushroomとして知られる。食用にされているきのこで、同属のツクリタケ（マッシュルーム）と近縁である。薬品として使用されるアガリクスなどとの関係からアガリクス・カンペストリスの名前でも知られる。
.jpg)
_1980,_MiNr_2553.jpg)
.JPG)
.JPG)
.jpg)
.JPG)
.jpg)
